Prvý pohľad a prvá myšlienka... „To je kto? Čo tu chce? Kto ju tu volal?“
Bol som zaskočený, pretože som ju predtým ešte nikdy nevidel. Mal to byť dobrý volejbal s ľuďmi, ktorých poznám. A odrazu Ona... Stála v telocvični a zapojila sa do hry, aj keď trochu ostýchavo. Nevšímal som si to a hrali sme ďalej.
Bolo mi tak trochu čudne, keď som prišiel domov. Nechcel som si pripustiť, že to môže byť z toho že na ňu musím myslieť.
V jeden deň, keď som sa vracal zo školy, som len odrazu začul „...Mišo? Tak sa voláš, však?“ Otočil som sa odpovedal som... „Áno“. Bola to Ona......, dievča z volejbalu. Šli sme trochu spolu, ale potom sa musela odpojiť. Až vtedy som si uvedomil, že som sa asi zaľúbil.
...Bolo to krásne....
Chodila ďalej na volejbal a stále sme sa potom šli prejsť po meste. Bol som ako v siedmom nebi. Nemohol som na ňu prestať myslieť. V tých chvíľach by som bol pre ňu urobil čokoľvek ...Inšpirovala ma k toľkým piesňam, že som bol úplne nadšený ako dokážem v takej krátkej dobe zložiť toľko pekných piesni len o jednej a tej istej osobe.
V jeden večer som dostal istú odpoveď bez otázky. Odpoveď znela: „Nie! Všetko nech je len v stave kamarátstva!“ Trochu som predstieral a povedal som jej, že ja to tak beriem odkedy som ju spoznal a nijako inak. Bol som potom trochu smutný, ale po krátkom čase ma to nejako prešlo. Aj napriek tomu by som jej po celý čas dokázal zniesť aj „modré z neba“.
Takýto stav trval asi dva roky, kým neprišla jedna krásna udalosť v mojom živote. Pozval som ju, pretože som chcel aby bola pri tom. Myslel som si že to bude super, mať ju tam. Všetko prebiehalo výborne, až na niekoľko situácií. A na konci som si uvedomil, že som asi totálne zlyhal. Cítil som veľkú potrebu sa jej ospravedlniť za všetko. Prvý večer na mňa nemala čas. Nakoniec sa mi podarilo s ňou stretnúť. Namýšľal som si, že sa jej ospravedlním a všetko bude zas v normále. No už keď som ju zazrel ako vychádza z dverí, tak som si uvedomil, že to asi nebude také ľahké. Ospravedlnil som sa a reakcia bola hneď ...... „Čo bolo, bolo a pre mňa to tým pádom skončilo, nechcem sa k tomu viac vracať.“
Bol som trochu zarazený touto odpoveďou., ale to som ešte nevedel, čo bude nasledovať potom. Povedala, že si nepraje, aby naše kamarátstvo ešte ďalej pokračovalo....Vraj ma už mala dosť a táto udalosť bola akýmsi vyvrcholením toho všetkého.
Dosť ma to vzalo, ale súhlasil som, pretože som ju mal rád ako kamarátku, aj keď na prvý pohľad to tak nevyzeralo. Možno, že jej vadila tá moja veľká pozornosť...., ale to sa už asi nikdy nedozviem.... znamenalo to KONIEC!
Aj v našom živote sú otázky na ktoré asi nikdy nenájdeme odpoveď. Tie najväčšie odpovede nám prinesie možno po dlhšom čase sám život. Ale na niektoré si budeme musieť počkať, kým nám na ne neodpovie ten, ktorý to ma všetko na svedomí.....však Bože ????
