Až teraz keď som už tak skoro naostro „vhupol“ do takého „ozajstnéhoživota“ zisťujem, koľko málo času mi ostáva na veci ktoré mám rád. Toho času jeasi tak minimálne množstvo, pretože celý čas som v práci, ktorá mi zaberá5 dní do týždňa a aj to po celom Slovensku.Čiže denne strávim v práci24 hodín...Potom je tu k tomu všetkému ešte aj externe štúdiumv sobotu.To je tiež dosť náročne,aspoň pre mňa,pretože nemám veľa času naučenie. A potom je tu už zaslúžená nedeľa,kedy môžem byť domas našimi.Niekedy si to ani nevážim,že sa mám kde vraciať.Beriem to už akosamozrejmú vec.
Čo sa týka môjho prežívania pôstu,tak je to nula bodov.Neuvedomujem si,žeje to už tu.Takisto som si neuvedomoval Advent a ani som sa nenazdala už tu boli Vianoce.Strašne ma trápi,že aj moja viera tak troškupoľavila...Je to pre mňa veľká strata.Ale je dobre že si to uvedomujem...Ako mipovedal jeden môj dobrý priateľ „Miťko,je veľmi dobre,že si na to prišiela chýba ti to.“.Veľmi mi chýbaju všetký veci,ktore sme robili keď som eštechodil na stretká a viedol ich.Všetky aktivitis deckami,táborý,výlety na hrady a všetko okolo toho.Už som asidospel....škoda.... Ale nie,je to určite na niečo dobre.Veď všetko je na niečo dobre.Niekedy mám pocit,že si vosvojom živote nemôžem vyberať.Akokeby môj život už bol dopredu naplánovanýa ja do neho nemôžem zasahovať.Veľakrát mi veci nevýdu tak ako som chcela veľa vecí alebo osôby ktoré mám neskutočne rád, sú mi odobrané.
Častokrát sa pýtam Boha,prečo to tak urobil a k čomu to mňa mápriviesť.Málokedy dostanem nejakú odpoveď.Väčšinou ju musím dlho hľadaťa častokrát sa stáva, že ju ani nenájdem.Po tom ako mi zomrela mamka narakovinu som si povedal,“Ok, asi si to tak chcel a ja teraz budem ukrátenýo veľký dar a o dôležitú osobu v mojom živote....alefajn...Je to akási skúška alebo niečo od čoho sa mám odchytiť.“ Povedal som si,„Veď mám ešte ocka a sestru a pre nich musím poriadne žiťa snažiť sa.“. Ale teraz keď nám vážne ochorel aj ocko a ja sa bojimže ho stratíme, tak už vôbec neviem čo si mám myslieť a čo mám robiť.Je tozložité a častokrát to už nezvládam. Mám pocit akokeby už nič nestálo zamôj úsmev a za moje povšimnutie. Ešte že sú tu moji priatelia,ktorý mavždy povzbudia a dodaju mi akúsi silu,ktorú potrebuem....Ďakujem vám....
Dosť dôležitá je pre mňa aj sila modlitby,na ktorú tiež v poslednomčase akosi zabúdam.Vždy mi pomôže sa tak porozprávať s Bohom,aj keďniekedy rozprávam len ja J Je to pre mňaveľký dar,že žijem život aký žijem.To, že som dostal v mojej výchove pocitpotreby od iných mi stále dodáva energiu tu naozaj byť pre druhýcha pomáhať im aj v ich problémoch.Minule som mal jednu pre mňa veľmipovzbudivú skúsenosť, keď ja sám som mal problémov vyše hlavy, ale dokázal sompovzbudiť určitu osobu a vložiť jej úsmev na tvár.Bolo to pre mňa veľképovzbudenie.
Nechcem vám niečo vtĺkať do hláv, ale skúste si niekedy tak uvedomiť, že sútu ľudia, ktorý potrebuju niekedy len vašu prítomnosť...Tak skúste tu byť predruhých a buďte pre nich darom....Dik
