Už asi týždeň mám veľmi čudnú náladu. Som veľmi smutný a ani sám neviem prečo. Možno že to tuším, ale nechcem si to nejako pripustiť.
V škole to bolo ako stále...samé strašenie pred maturami a tak podobne...Po skončení aj poslednej hodiny som sa celý natešený vracal domov po tej istej ceste ako chodím každý deň...po námestí... Ale tentokrát to bolo trochu iné. Videl som jednu situáciu, ktorá ma dosť vzala a celú cestu domov a potom aj doma som nad tým veľmi rozmýšľal.
Ako som tak šiel, všimol som si jedného bezdomovca, ktorý sedel na schodoch pri jednej uličke. Bolo na ňom vidno, že peniaze, ktoré dostane od dobrých ľudí, nepoužije na kúpenie si užitočných vecí, ale na nejaké iné, čo mu nemusia veľmi pomôcť k jeho zdraviu... Potom som si všimol ako z ničoho nič k nemu pomaličky kráča jedna milá starenka s paličkou. Pohybovala sa veľmi pomaly a ťažko, aj keď mala paličku o ktorú sa opierala. V trasľavej ruke mala pár minci, ktoré mu vhodila do jeho škatuľky. Bezdomovec sa na ňu pozrel a hneď otočil pohľad niekam inam. Bola to pre neho len ďalšia okoloidúca žena, ktorá mu prispela. Starenka sa pomaličky otočila a veľmi ťažkým krokom odkrívala preč. Na jej tvári som spozoroval veľkú radosť a potešenie z toho, že mohla takto pomôcť. Bolo vidieť, že sama možno nemá veľa peňazí a nie už na rozdávanie iným.
Veľmi som nad tým rozmýšľal. Hneď mi nabehol úryvok z Markovho evanjelia o vdove, ktorá vhodila do pokladnice pár drobných.....Dala všetko, čo mala..... „Zavolal svojich učeníkov a povedal im: „Veru, hovorím vám: Táto chudobná vdova vhodila viac ako všetci, čo hádzali do pokladnice. Lebo všetci dávali zo svojho nadbytku, ale ona pri svojej chudobe dala všetko, čo mala, celé svoje živobytie." (Mk;43,44)Sám osobne som veľmi potešený z toho, keď môžem niekoho potešiť. Aj keď to dotyčný nevie nejako oceniť. Mne to nevadí, lebo viem že som spravil niečo osožné čo mu nepomôže v danej chvíli, ale časom si na to spomenie a bude veselý. Rád dávam pociťovať ľuďom ich potrebnosť..Nechcem teraz poukázať na to, aby sme zakaždým hádzali bezdomovcom nejaké peniaze...ale aby sme si uvedomovali potrebnosť dávania sa. Veď niekedy stačí len milý úsmev alebo milé slovo:
- ahoj, dnes ti to pristane...
- som rád, že ťa vidím...
- som z teba potešený...
.....
a človek je hneď veselší.Možno že si poviete, stále to isté...,ale niekedy je aj tak si to dobre prečítať a uvedomiť si, čo všetko môžeme spraviť pre druhých.
Veď aj na tom môžeme budovať a vypracovať si tak dobrotu svojho srdca. Veď ono v nás nie je len na bitie...
