Pod vianočným stromčekom ma totiž okrem iného čakala aj kniha Viery Václavkovej Takto chutí svet. S podpisom a venovaním. Cez mojich rodičov, ktorí ju tiež poznajú už dlhé roky, čo som pri našom prvom stretnutí netušil. Milé prekvapenie, do ktorého som sa hneď zahryzol.
Takto chutí svet je útla knižočka, nevšedný cestopis. Viera si všíma drobnosti, ktoré dá obyčajným perom na papier a tak sa s čitateľom podelí o pohodu, vzrušenie z objavovania, láskavý dotyk s prírodou a ľuďmi. Od afrického Zimbabwe, cez americkú Guatemalu až po ázijskú Kambodžu. Rastlina, ktorá sa v púšti dožije aj bez vody stovku rokov...honeybadger alias medojed prehrabávajúci sa v odpadkových košoch...večerné milovanie slonov...či úžasný príbeh rodeného Pezinčana Milana Belana, ktorý azda ako jediný Slovák vlastní v Namíbii farmu.
Jej príbehy z takmer dvadsiatky krajín celého sveta nie sú klasickým cestopisom. Viera sa nehrá na cestovateľa všadebola, čo všetko najlepšie vie a snaží sa miestam vtlačiť svoju pečať. Práve naopak. Nechá si miesta vo všetkých kútoch zemegule vtlačiť do svojej pamäte, srdca a spomienok. Pečať ľudí, iných kultúr. Cítiť z jej písmen rešpekt k prírode, lásku k ľuďom, nech majú akúkoľvek pokožku, ťažký osud či zjazvenú tvár. Zo svojich ciest ponúka len čriepky, úlomky, akoby vám ich rozprávala večer pri hrejivom krbe. V rukách držíte voňavý čaj a s jemným úsmevom načúvate...
Milujem takéto virtuálne stretnutia s príjemnými spoločníkmi po rokoch. Niekedy sú výdatnejšie a vzácnejšie ako tie každodenné, reálne.
