V Štrasburgu som bol štvrtý raz a vždy je pre mňa ťažké presadnúť po návrate domov do bratislavskej MHD. Tu je niekoľko postrehov:
1. Vzhľad. Električky v Štrasburgu sú hypermoderné, nízkopodlažné vozidlá . Výborne vyzerajú, sú čisté, priestranné a bezbariérové. Obrovské dvere, široké uličky, ktoré nebránia priechodu povedzme ani väčším kočíkom.
2. Pohodlie. Samotná cesta je veľmi príjemná. Žiadne heganie, škrípanie ako v Bratislave, kde máte pocit, že je to posledná jazda a električku či autobus už musia nutne odstaviť. Rýchlodrážne električky v Štrasburgu sú tiché, rýchle, akoby sa vznášali nad koľajnicami a cestujúci si môže pokojne čítať bez toho, aby stále hľadal riadok, v ktorom skončil.
3. Rýchlosť. Prepracovaný signalizačný systém dáva električkám prednosť aj tam, kde nejdú po svojej dráhe, ale križujú ostatné komunikácie. Systém je nastavený tak, že to výrazne nebrzdí ani automobilovú dopravu.
4. Využitie. Možno je to móda alebo otázka správania (uvedomelosti), no aj tí majetnejší obyvatelia Štrasburgu či Alsaska nechávajú autá v garážach a na záchytných parkoviskách, a po meste cestujú povedzme električkou. Záchytných parkovísk je pritom niekoľko a majú nízke denné poplatky, v ktorých je už zahrnutý lístok na električku. Možno aj preto sú tam zápchy zriedkavé.
5. Oživenie. Určite to nie je podstatné pre cestovanie, ale poteší, keď hlas oznamujúci nasledujúcu zastávku sprevádza nejaký zvuk. Napríklad pri gymnáziu pár sekúnd bujarých osláv maturantov. Pri hudobnom paláci úryvok z klasickej hudby. Pri štadióne hluk fanúšikov.
Možno teraz vyzerám ako agent Štrasburskej hromadnej dopravy, ale nie je ťažké nadchnúť sa niečím podobným, čo nie je nijako zložité a funguje to. Veď aj u nás sa zvažoval podobný spôsob dopravy, niečo medzi nadzemným metrom a električkou.
Som optimista, ak verím, že raz sa možno v Bratislave dočkáme aj my rovnako pohodlného a efektívneho cestovania?
Alebo mám byť realista a uvedomiť si, že u nás sa nikdy nenájdu potrebné financie, lebo sa vždy akosi zapatrošia do vreciek iných. Že sa nenájdu takí šikovní ľudia, snaha, trpezlivosť ani vôľa?
Alebo som úplne naivný, že by také čosi mohlo vôbec v Bratislave fungovať?
Foto: architektonickebariery.sk a autor
