Aby bolo jasné – od Matkina som prečítal Polnočný denník a veľmi ma bavil. Aj dvojku Láska je chyba v programe som prelúskal a bavila ma, hoci už menej. Takže o nejakej averzii či predpojatosti voči Matkinovi nemôže byť ani reči. To len na margo pre skalných fanúšikov Matkina, ktorí ma možno ukameňujú.
Jeho nová kniha Aj ja teba ma však sklamala na plnej čiare.
Našiel som v nej množstvo dialógov, ktoré ma nechytili. Niekedy boli absurdné, inokedy prízemné. Ako napríklad na strane 103:
„Ešte raz to isté?“ spýtal sa barman, ktorý vyzeral, akoby si za bar len odbehol zo svojej obvyklej roboty, ktorou je boj s medveďom alebo vyhrabávanie turistov spod lavíny.
„Ja neviem,“ povedal Becker.
„A kto to má vedieť?“ spýtal sa barman rúčo a teória o vyhrabávaní turistov spod lavíny nabrala na pravdepodobnosti.
„Povedzte mi, prečo je život taký zložitý?“ spýtal sa ho Becker...
Možno ste si všimli aj prirovnania – často sú prvoplánové, trápne, školácke („Bola pokojná ako hladina Štrbského plesa.“).
Matkinova snaha pobaviť slovnými ekvilibristikami, úsilie byť vtipný mu však nevychádza – viaceré situácie vyznievajú násilne a smiešne. Viď strana 146:
Súmrak a sused Arnošt Nagy prišli naraz.
„Konečne som vás zastihol,“ povedal sused.
Súmrak sa nevyjadril, len ďalej zvoľna padal a hustol.
Rovnako hnevajú Matkinove stereotypy – najmä voči mužom, čo sa pri skutočnej identite autora aj dá pochopiť, no pani Borušovičová by to nemala tak okato písať a dávať najavo.
Niektoré situácie sú doslova nereálne, neskutočné...alebo lepšie povedané neuveriteľné. Lebo príbeh v knihe môže byť vymyslený, nereálny, ale musí byť uveriteľný a dôveryhodný. Napríklad Júlia, bežná žena, sa bez problémov dostane na pitevňu, prezerá si lebku s dierou po guľke, dokonca sa nájde aj projektil...vie čo je viktimológia, diskutuje o netypickom mieste vstrelu do lebky...a len mimochodom, neskôr používa také zvláštne slová ako „zmárala si sa“.
Alebo Júlia spolu s donedávna neznámym chlapíkom navštívia istú ženu, ktorú nikdy predtým nevideli a ktorá skrýva tajomstvo. Oni dvaja to rýchlo odhalia a chlapík bezradnej tajomnej žene povie: „Porozprávajte nám to ako príbeh.“ No a pani Helenka sa zadívala na fotografiu a možno si povedala – prečo nie? A tak začala: „Boli raz dve sestry. Pekné, múdre....“ Uf, táto situácia pôsobila na mňa ako z prvých lekcií tvorivého písania.
Matkin sa snaží dať príbehu spád a napätie striedaním rozprávania z pohľadu hlavných hrdinov, Arneho a Júlie, no nedarí sa mu. Prehryzol som sa cez polovicu knihy a stále som nebol namotaný, vtiahnutý, čo sa od Matkina akosi očakáva (tvrdí moja kolegyňa-„matkinovkyňa“). Vloženie tajomného pátrania po záhadnej smrti dvoch žien, ktorých kostry sa nájdu v záhrade hlavnej hrdinky, je trošku krok mimo. Možno to malo vyznieť a la Dan Brown..ale nevyznelo.
Skrátka – od knihy, ktorá prišla s takou pompou, o ktorej sa toľko toho popísalo a ktorá sa držala na prvom mieste dlhé týždne vo viacerých rebríčkoch, som čakal oveľa viac.
Rozhodne som tento rok prečítal minimálne päť pôvodných slovenských kníh, ktoré boli o triedu i viac lepšie. Či už to bola Židovka od Andrey Coddington, alebo V tieni mafie Jozefa Kariku, Ružový trojuholník Jozefa Heribana, dokonca aj novinky z edície Mám talent Bejby sníva o mori Tiny van Der Holland či Nočné motýle Katky Tholtovej, víťazky Literárnej ceny Mám talent.
