Pobyt vo väzení sa začal mučením. Trvalo to vyše roka, začínali o piatej popoludní, končili o piatej nadránom. "Zviazali mi ruky nad hlavou a potom ma zavesili na trám od dverí," spomína s trpkým výrazom na tvári Snežana. Počas väzenia sa nervovo zrútila a zlomila si aj nohu. Väznitelia ich znásilňovali. Najmladšia zdravotná sestrička Nasja sa zasa pokúsila o samovraždu (kúskami skla si podrezala žily), lebo už nebola schopná vydržať mučenie elektrickými šokmi. Lekárovi Ashrafovi zasa bránili v spánku, počas noci poštvali na neho psy a psychicky ho týrali. Dokonca ho previezli do výcvikového tábora pre psy a umiestnili do klietky spoločne so zvieratami. Psom rozkázali, aby na neho útočili. Dodnes má nohy plné jaziev a v kolene veľkú dieru. Policajti ho bili a mučili elektrickými šokmi, niekedy spoločne s bulharskými sestričkami, pričom všetci boli nahí. Na prst im dali mínusový kábel a plusový na genitálie. Najbolestivejšia bola údajne ich schopnosť pridávať silu elektrického prúdu, až kým nestratil vedomie. Potom ho obliali studenou vodou a všetko sa začalo odznova.
Ostatní zdravotníci žiadajú od Líbye odškodnenie, Dimitrovová však nie. Prečo? "Trpela som, zažila som veľa zlého, ale na zlo nemožno odpovedať zlom," tvrdí oslobodená zdravotná sestrička. Navyše v Líbyi podpísala, tak ako ostatní, dohodu, že nebude žiadať akýkoľvek súdny proces. Dokument podpísali aj veľvyslanci Bulharska, Británie, predstaviteľ Európskej únie. "Dodržím slovo," vysvetlila Dimitrovová a dodala, že v súdnej sieni už strávla počas ôsmych rokoch veľa času a nemá chuť sa tam vrátiť. V knihe "Nočná mora. Otrasné svedectvo jednej bulharskej sestričky" píše, že hoci zvonka vyzerali ako jednotná skupina, vnútri to tak nebolo. Nikdy sa skutočne nezjednotili, pred prípadom sa nikdy nevideli, nepoznali a jediné, čo ich spájalo, bola bolesť, utrpenie a ich pôvod. "Aby sa vytvorilo priateľstvo, potrebujete pozitívne veci, zdieľané šťastie. V našom prípade bolo všetko postavené na negatívach," prezrádza Snežana Dimitrovová. Aj medzi nimi sa tvorili skupinky, pesimisti a optimisti, nie vždy si rozumeli, vládlo medzi nimi napätie. Snežana stála často medzi týmito dvomi skupinami, uzatvárala sa do seba, aby sa lepšie ochránila. A hlavne verila. Každý večer pozerala z cely von a cez okno sledovala nebo posiate hviezdami. Dávala im mená svojich blízkych, príbuzných. Nebo symbolizovalo pre ňu slobodu a okamžite vedela, kedy je slobodná: v Líbyi je nebo nízko s množstvom hviezd. V Bulharsku je vysoko s maličkými hviezdičkami. Keď zazrela takéto nebo, definitívne vedela, že je slobodná... Na svojich väzniteľov však nemá ťažké srdce. "Policajti chceli získať moje priznanie, ale nedostali nič. Podľa mňa sú to nešťastníci. Ja som víťaz," spovedá sa Snežana Dimitrovová. Pobyt vo väzení bol väčšinou príšerný, krutý, no v istých chvíľach si mohli dať kávu, zahrať karty, prechádzať sa, dokonca zatelefonovať do Bulharska. Nič im nechýbalo, okrem slobody. Potom však prišli súdne procesy a to boli najhoršie dni. Všetci hovorili po arabsky, oni nič nerozumeli a nevedieť o čom je reč, keď ide o váš život, to je to najhoršie na svete. "Bol to cirkus, na ktorom som sa musela zúčastniť, aj keď som nechcela."
Blufovali Líbyjčania? Podľa Snežany Dimitrovovej nie. No bola presvedčená, že ju nepopravia, hoci ju a jej spoločníkov odsúdili na trest smrti. "Nikdy som neverila, že sú schopní nás popraviť. V poslednom období sa aj najvyšší líbyjskí predstavitelia nechali počuť, že nás nezabijú," hovorí presvedčivo Snežana. Všetko nabralo spád v polovici tohto roka. Už keď prišla prvá dáma Francúzska Cecilia Sarkozyová bez kamier a fotografov, ako to bolo dovtedy zvykom (nech žije publicita!), vedela, že je to iná návšteva. Cecilia Sarkozyová sa správala odmerane, lakonicky, no všetko podriadila oslobodeniu zdravotníkov. Navštívila nemocnicu v Bengází a v jeden deň sa dvakrát stretla s plukovníkom Muammarom Kaddáfím. A to sa nestáva často. Napokon prišla noc z 23. na 24. júla. Posledná noc vo väzení. "Veci som mala zbalené už dávno predtým, hoci som si nebola istá, či sa dostaneme von," spomína Dimitrovová. Snažila sa nezaspať, ale okolo druhej po polnoci predsa len zadriemala. O štvrtej hodine ju zobudila druhá sestrička Kristiana, že si majú do troch hodín všetko pripraviť na odchod. "A nasledoval nádherný príbeh, na ktorý do konca života nezabudnem," usmieva sa bulharská sestrička. V malej kuchynke si dali kávu a počúvali bulharské rádio. Pripojil sa k nim lekár Ashraf, ktorý bol dovtedy v mužskej časti väznice. Všetci začali cítiť eufóriu a verili, že slobodu majú na dosah. Ktosi zahlásil: "Rýchlo, okamžite odchádzate!" O 5.45 nastúpili do áut a po dvadsiatich minútach dorazili na letisko v Tripolise. Boli napätí a nepadlo jediné slovo. "Potom sme videli francúzske lietadlo a Ceciliu Sarkozyovú na schodíkoch. Bola veľmi unavená a vystresovaná. Rýchlo sme nastúpili do lietadla a pani Sarkozyová okamžite nariadila odlet, nečakajúc ani na potvrdenie dispečera. Zároveň sťažka vydýchla. Potom nasledovali dva silné momenty: odlet a keď pilot zahlásil, že sme opustili líbyjský vzdušný priestor. Posádka okamžite začala otvárať šampanské."
Bulharské sestričky prišli do Líbye v roku 1998 za lepším zárobkom. Namiesto slušnej výplaty stratili osem rokov života. Už po pár mesiacoch ich obvinili z úmyselnej nákazy líbyjských detí vírusom HIV a uväznili ich. Za mrežami strávilo šesť nevinných zdravotníkov viac ako osem rokov. Snežana Dimitrovová má 54 rokov a ako diabetičku ju pobyt vo väzení poznačil najviac. Zaujímavé je, že jej manžel je stavbár, ktorý kedysi pracoval v Líbyi a od cesty do tejto africkej krajiny ju predtým odrádzal...
