Obyčajná tvár je príbeh, na aký sa nezabúda. Čítanie so zatajených dychom. Hlavným hrdinom je 10-ročný chlapec Auggie, ktorému tvár znetvorila ojedinelá choroba a hoci už podstúpil desiatky operácií, stále ho prezývajú Mutant, Freddy Krueger či Jašterko. „Bol som na toľkých ihriskách, že viem, aké kruté vedia byť decká. Nie je to pre mňa nič nové,“ tvrdí hrdinsky Auggie. Je taký znetvorený, že málokto uhádne, kedy sa usmieva a kedy mračí. Iba jeho rodičia ho považujú za normálneho. Mama už pri narodení vnímala iba jeho krásne oči, hoci lekári tvrdili, že sa chlapec nedožije rána. Dívala sa totiž naňho s láskou...
"Keby som našiel čarovnú lampu a mohol si niečo zaželať, chcel by som mať obyčajnú tvár, ktorú by si nikto nevšímal. Želal by som si, aby som mohol ísť po ulici bez toho, aby ľudia odvracali pohľad. Myslím si o tom toto: normálny nie som hlavne preto, že ostatní ma tak nevidia.
Ale na to, ako vyzerám, som si už predsa len trochu zvykol. Naučil som sa predstierať, že nevidím, ako sa ľudia tvária...
Mimochodom, volám sa August. Nebudem vám opisovať, ako vyzerám. Nech si predstavíte hocičo, v skutočnosti je to pravdepodobne ešte horšie."
A teraz prichádza najväčší zlom v Auggieho živote. Po rokoch domácej výučby nastupuje po prvý raz do školy. Medzi „normálne deti“. Bude Auggie natoľko silný, aby zvládol pozornosť spolužiakov i učiteľov? Alebo dopadne ako jahniatko poslané na popravu, ako tvrdí Auggieho otec?
Nové prostredie dá zabrať aj zdravým ľuďom, no Auggie musel riešiť otázky, o ktorých sa nám ani nesníva. Potravu prijíma slamkou alebo nadrobno nakrájanú, a už pohľad na jeho jedenie je odstrašujúci - zapadne takto do školskej jedálne? Musí si vybrať kostým na maškarný aj on, alebo mu stačí vlastná tvár? Nájde v sebe dosť síl, aby vydržal na školskom dvore posmech, odmietanie a zdesené pohľady?
Auggie je síce znetvorený, ale vo vnútri taký očarujúci, že si ho jednoducho obľúbite . Jeho humor, nadhľad, prístup k druhým, aj to, ako sa vysporiadava s bežnými problémami. Stránky som hltal jednu za druhou, smial som sa, aj mi bolo do plaču zároveň a vychutnával som si majstrovské rozprávačstvo autorky.
Možno to vyzerá na prvý pohľad ako smutný príbeh o ľudskom nešťastí...no ja som v ňom našiel neuveriteľnú silu, nádej a láskavosť. Takéto knihy mi vedia otvoriť oči, nabiť ma pozitívnou energiou. Možno som naivný, ale verím, že takéto príbehy nás dokážu robiť lepšími a vnímavejšími. Po troške, postupne, možno aspoň na chvíľu...
Urobte si radosť a prečítajte si aspoň kúsok z tejto knihy TU.
