Nuž, nie je ľahké byť tehotným mužom. Hneď ako sme sa dozvedeli, že moja manželka otehotnela, začali sme kupovať „povinnú“ literatúru, aby som nasal čo najviac informácií. Ako tínedžer som hltal „Troch pátračov“ a s takou vervou som sa pustil aj do tehotenskej literatúry. „Tehotenstvo: otázky a odpovede.“ „Průvodce těhotenstvím.“ Či „Veľký sprievodca tehotenstvom.“ Predplatili sme si časopis „Mama a ja“, ktorý som prelúskal od prvej po poslednú stranu. Ale to, čo som skutočne potreboval a mal vedieť, som našiel až pred pár dňami. Do rúk sa mi totiž dostala knižka „Deník těhotného muže“ od Andrew Cullena.
Aj Cullen hľadal po oznámení, že sú s manželkou Kate tehotní, knihu, ktorú si skutočne chcel prečítať. Čiže ako to rodiace sa bábo ovplyvní jeho život? Ako to bude prežívať a ako sa má pripraviť na ten prevrat vo svojom živote? Takú knihu nenašiel a tak sa rozhodol napísať vlastný denník, v ktorom popisuje všetky detaily, obavy, pocity a myšlienky muža, ktorý sa chystá stať otcom. Chvíľami je to romantické, hneď nato zasa hororové, potom vtipná komédia, ktorú vystrieda napínavý cestopis. A všetko popretkávané zaujímavými faktami, štatistikami, odbornými postrehmi. Škoda, že som túto knižku neobjavil skôr, ešte na začiatku „nášho“ tehotenstva.
Tak napríklad akékoľvek správy – človek ich počas tehotenstva zrazu vníma z inej perspektívy. Akoby zámerne vyskakujú najmä informácie typu „v parku znásilnili 11-ročné dievčatko“ alebo „ročnému chlapčekovi idú odoperovať obrovské znamienko, ktoré mu pokrýva celú ľavú ruku“, či „traja mladíci zahynuli pri autonehode“. Akosi začínam prehodnocovať svoj život a začínajú vo mne prevládať dva hlavné pocity: obavy, či sa bábätko vôbec narodí zdravé a nový druh zodpovednosti, ktorá ma čaká (spojené s nutnosťou nezlyhať). Kedysi som bol taký nevedko, dnes bežne používam slová typu cefalický, hladina alfafetoproteínu (dôležité pre Downovom syndróme), fosfolipidy (na určenie zrelosti pľúc) či dopplerovský ultrazvuk (prietok krvi v cievach). Tehotenstvo ma, odvážim sa povedať, aj zlepšilo. Uvedomujem si, aké to majú tehotné ženy ťažké a dnes ich vnímam úplne inak. V autobuse či električke okamžite pustím na svoje miesto každú ženu s náznakom tehotenstva, hoci predtým by som si pomyslel, že je „len tak trochu“ tehotná. (Blbé je, ak je žena vo fáze, keď sa ľudia pozrú na ženské brucho a pomyslia si, že je tehotná, ale nepovedia nič pre prípad, že je to iba tuk.) Akosi som sa tiež rozcitlivel. Mnohé veci, ktoré som predtým považoval za sentimentálne (filmy či knihy), mi teraz tlačia slzy do očí.
Knižka „Deník těhotného muže“ je čítavá, zábavná, dojímavá a na základe toho, čo som zažil, som presvedčený, že aj úprimná. S prehadzovaním ďalších a ďalších stránok som si uvedomoval, ako podobne až rovnako prežívame my muži tehotenstvo. Od úplných začiatkov...
„Tak snáď predsa len nie sme neplodní. Už nám to začínalo byť čudné. Pokúšali sme sa o to posledné štyri mesiace a nebola to vždy romantická a dôstojná procedúra. Raz alebo dvakrát sa Kate snažila dokonca pomôcť spermiám na ich ceste stojkou.“
....cez výber mena pre bábätko...
„Nemôžeme prísť na meno pre dievčatko. Kate navrhuje Lucy, ale ja som kedysi poznal jednu Lucy, a tá mi to meno pekne znechutila. Každé meno nám kohosi pripomína. Všetky potenciálne mená pre toto nebohé neviniatko sú poškvrnené asociáciami s nedokonalosťou skutočných ľudí.“
....až po sexuálne trápenie počas tehotenstva (viď ukážku na záver blogu). Vo všetkých knihách píšu len o šestonedelí, ale kde sa vytratili problémy a starosti so sexom v posledných mesiacoch tehotenstva? Ako píše A.Cullen, „sex v tehotenstve nie je nemožný, ale je to ako skúšať dohodnúť mier na Strednom východe. Nasleduje po mnohých opatrných vyjednávaniach a teritoriálnych zákazoch, aby mali obe strany pocit, že ich potreby sú rešpektované.“ Sex v tomto období je niekedy poriadne umenie. Keď známy s manželkou chodili bicyklovať, autom sa cez rušné mesto doviezli na hrádzu alebo k cyklistickému chodníku. Napchať dva bicykle do kufra si vyžadovalo niekedy kombinatorické schopnosti. Treba nájsť tú správnu pozíciu, tvrdí mi, potlačiť jeden bicykel, druhý povytiahnuť, natočiť kolesá na druhú stranu, prípadne posunúť nabok. Podobne je to vraj aj pri sexe v tehotenstve.
Zvlášť nepríjemné sú obavy. Človek vždy čaká na ďalšie vyšetrenie a ultrazvuk. Bude naše bábo zdravé? Nebude nejako postihnuté? Vyvíja sa všetko tak ako má? Má skutočne všetkých päť prstov? Akosi veľmi nekope...a keď kope príliš – prečo je také hyperaktívne, nedeje sa niečo? A keď vás lekár upokojí, nasledujú existenčné otázky. Čo keď sa bábätko narodí mŕtve? Čo ak moja manželka bude mať nehodu? Čo ak zomrie pri pôrode? Zrazu som nemal také bezsenné noci a čoraz viac som uvažoval nad týmito problémami ako nad inými, ktoré sa mi zdali absolútne banálne. Manželku som prirodzene presviedčal, že všetko bude O.K., že bábo bude v poriadku, že budeme mať nádherný, hoci ťažší život...akoby som videl do budúcnosti a bol som o tom sám presvedčený. A.Cullen mal také isté pocity a múdro napísal:
„Ak uveríte všetkému, čo sa píše v knihách a začnete sa iba strachovať, skončíte ako Howard Hughes s paranojou ako babrák, vystrašený zo všetkého, čo život prináša. Po čase sú riziká pre vaše zdravie menej škodlivé ako neustály psychický tlak sebapozorovania a sebaodriekania.“ Dôležité je veriť, že všetko dobre dopadne a zdravé dieťa ešte viac rozjasní váš život!
Na Cullenovej knihe sa mi páči, s akou sebairóniou a nadhľadom popisuje svoje dovtedy obrovské problémy, ktoré akosi stratili na váhe. Ako je nútený prispôsobiť sa manželke. Napríklad jej náladovosti a nevrlosti. To zažívame asi všetci. Dôležité je nevypytovať sa, nepátrať po príčinách a nepoukazovať na dôsledky. Jednoducho, ak tehotná manželka hundre, stále je nespokojná, kritizuje...treba mlčať a radšej ju objať. Má na to právo vzhľadom na hormóny. Aj keď sú to niekedy prekvapivé situácie. „...dnes bola manželka akási nevrlá. Veľa nechýbalo a sprdla nejakých ľudí pre parkovanie na mieste pre invalidov, pretože nevyzerali ´dosť invalidne´“. Občas si zahundre aj moja manželka a muž sa vtedy nezavďačí ničím, aj keby sa rozkrájal. Sebavedomie síce dostáva jednu nenápadnú ranu za druhou, ale „v mene bábätka“ sa cez všetko ľahšie prechádza.
Samostatnou kapitolou je nákup detských vecičiek. Najhoršie je kúpiť kočík, pretože treba zvažovať tisíc drobností, ktoré by vám inak nenapadli. Zmestí sa do výťahu? A do auta? Má malé či veľké kolesá? Plastové alebo fúkacie? Trojkombinácia alebo len dvoj bez autosedačky? Trojkolesový alebo štvorkolesový? Je lepšia pevná vanička zo strán alebo látková? A čo pérovanie, skladateľnosť, brzdy? Už som videl asi 40 kočíkov a pomaly sa cítim expertom na kočíky. A tak si občas urobíme radosť a kúpime nekomplikované drobnosti ako deku s motívom sloníka, plyšového macíka, proticikaciu plachtu (švagor sa spýtal, či to je taká, že na ňu položíme dieťa a ono nebude cikať), kokosový matrac, postieľku, dupačky, čiapočku, papučky.
Tiež si treba zvyknúť na iný režim dňa. Napríklad rýchla chôdza je tabu. Manželka sa šuchce, podopiera si brucho, akoby jej malo vypadnúť na chodník a takmer vždy kráča meter - dva za mnou. Nedokážem kráčať pomaly, tisíckrát ma musí upozorniť, aby som spomalil a keď ju to už prestane baviť, rezignovane zahlási: „Už mi stačí dať iba šatku na hlavu a budem za tebou cupitať ako poslušná moslimka“. Alebo nutkavé pocity na cikanie. Cullen popisuje dokonca situácie, keď počas sexu, ku ktorému sa s vypätím všetkých síl konečne dopracovali, manželka zrazu vykríkne....nie od rozkoše, ale: „Potrebujem cikáááť!“ S tehotnou ženou sa ďaleko nedostanete. Každú chvíľu potrebuje ísť na vécko, príchody domov sú v štýle „všetko zhodiť zo seba, odkopnúť topánky, len nech už sedím na záchode“. Takže k plánovaniu nákupov, zábavy a návštev treba počas tehotenstva myslieť aj na tzv. cikacie prepadovky.
Nuž, byť tehotným mužom nie je jednoduché a to máme ešte zopár týždňov pred sebou. Ktovie, čo ma ešte čaká. Ale teším sa na ne. Veď pri pomyslení, že už o pár týždňov budeme traja, je všetko jedno. Problémy, hádky o ničom aj o všetkom, nervozita, strach. Verím, že to bude také, ako keď som po prvý raz ucítil cez brucho naše bábo. Manželka na mňa vtedy kričí – „Rýchlo poď a daj sem ruku.“ Priložil som, ale nič. Tak som položil ucho na brucho a počúval, či aspoň niečo nezačujem. A vtedy bum! Naše bábo mi koplo do ucha, až som sa od ľaku mykol. Vtedy som vôbec po prvý raz cítil, ako sa pohlo. A aj keď mi to dalo najavo nie najpríjemnejším spôsobom, bol to jeden z najkrajších momentov v mojom živote.
Ukážka z knihy (kam to až u niektorých párov môže zájsť):
"Článok v časopise hovorí, že okolo 18.týždňa sa môžete začať cítiť pozoruhodne sexi. Priznáva sa k tomu asi tretina žien a spôsobujú to hormonálne zmeny a rast množstva krvi i tekutín v celej panvovej oblasti. Ale ak si radšej dáte šálku čaju, nič sa nedeje - ďalšia tretina tehotných žien stráca chúťky na sex úplne.
´Dala by si si niečo?´ spýtal som sa Kate po večeri.
´Harmančekový čaj,´povedala.
Začínam pochybovať, že ešte niekedy budeme mať sex.... Kate mi večer povedala, že jednou z mojich povinností počas pôrodu bude potierať jej perineum olivovým olejom. To bola pre mňa novinka. Povedal som:
´Olivový olej?´
´Je to prírodné.´
´Olivový olej je prírodný. Potierať ním tvoje genitálie už tak prirodzené nie je.´
Ale niekde čítala, že to pomáha pružnosti celej oblasti a obmedzí to možnosť natrhnutia počas pôrodu. Budem jednoducho robiť, čo sa mi povie. Dnes večer sme si dali v posteli skúšobné kolo s pozoruhodnými výsledkami..."
Foto: Martinus.sk a internet
