Khaled Hosseini je afganský spisovateľ, ktorý sa presťahoval do USA. Jeho prvotina „Majster šarkanov“ sa však stala bestsellerom a po prečítaní musím uznať, že právom. Dlho som nečítal taký mimoriadne silný, emotívny a citlivo napísaný príbeh o priateľstve dvoch afganských chlapcov pred inváziou sovietskych vojsk do Afganistanu a neskôr počas vlády Talibanu. Hosseini má rozprávačský dar, dokáže zachytiť atmosféru, vykresliť charaktery. K celkovej atmosfére prispievajú časté arabské slovíčka, ktoré sú vždy aj preložené, vysvetlené. Zaujímavý je opis Afganistanu a Kábulu pred vpádom Sovietov, aj počas vlády Talibanu.
O čom príbeh je? Amir nikdy nemal lepšieho a oddanejšieho priateľa ako Hassana. Delili ich však veľké finančné a sociálne rozdiely. Amir je syn bohatého Paštuna sunitskej národnosti, ktorá v Afganistane vládla. Hassan patrí k šiítskej menšine Hazarov, nevie čítať ani písať a s otcom pracujú u Amirovej rodiny.
Zlom nastane počas pretekov šarkanov. Ich cieľom je prerezať lankom svojho šarkana (lanko je obalené sklenenými črepinami) lanko ostatných a udržať tak svojho šarkana na oblohe čo najdlhšie. V roku 1975 sa stal víťazom šarkanieho turnaja Amir, no krátko po tom, ako svojím lankom odrezal posledného súpera, pretrhlo sa aj puto medzi priateľmi. Hassan sa stal obeťou troch výtržníkov, ktorí ho zhodili na brucho, stiahli nohavice a... Amir sa z vedľajšej uličky iba prizeral a vzápätí od strachu ušiel. Odvtedy sa chlapci začali jeden druhému odcudzovať. Amir s otcom utiekli o pár rokov do Ameriky pred sovietskymi tankami a hoci Hassana už nikdy nevidel, pocitu viny a zrady sa nezbavil. Minulosť mu však po ďalších rokoch zatelefonovala do Ameriky so slovami: „Existuje spôsob, ako sa stať zasa dobrým.“ Stačí sa vrátiť do Kábulu, kde už v tom čase vládol tvrdou rukou Taliban a napraviť krivdu...
Toľko k obsahu, viac prezrádzať nebudem. „Majster šarkanov“* však stojí za prečítanie. Prirovnal by som ho k eposu o vine a rozhrešení. Možno by sa príbeh dal rozprávať ako stará bájka s neuveriteľne silným posolstvom. Pri niektorých pasážach sa čitateľ jednoducho neubráni dojatiu, neraz aj slzám – čo sa nebojím priznať, bol aj môj prípad.
Keď človek dočíta tento príbeh, ani po prehrnutí poslednej strany si príliš neoddýchne a zostane mu akési mrazenie na chrbte. Možno to niekoho nechá chladným, ale myslím, že oveľa viac ľudí sa zamyslí, možno zahanbí a uvedomí si niektoré veci.
Že aké silné dokážu byť niektoré priateľstvá a predsa ich vie jediný čin rozbiť na kúsky.
Že nikdy nie je neskoro napraviť staré krivdy a pokúsiť sa o „nemožné“.
Že nie každý Afganec má bradu, šialený výraz v tvári a v rukách kalašnikova.
Že aj v krajine, kde sa namiesto slobody denne vraždí, si ľudia dokážu zachovať vlastné hodnoty, princípy a česť. Aj keď sa to proti nim niekedy otočí...
Foto: ikar.sk, kasbah.net
*Pozn.: Pri kliknutí na knihu sa dostanete do provízneho systému, ktorý však nijako neovplyvní cenu danej knihy.
