V skratke - známej francúzskej spisovateľke Marie Darrieussecqovej vyšla kniha "Tom je mŕtvy". Kritici ju vychválili, čitatelia s radosťou kupovali až kým sa na scéne neobjavila istá Camille Laurensová. Spisovateľka údajne okopírovala jej text o smrti vlastného syna Philippa, ktorý zomrel kvôli nedbalosti lekárov. Pri čítaní slávnej spisovateľky nachádzala takmer dokonalé analógie jej situácií, veľmi podobné pasáže a formulácie. Okamžite sa rozprúdila živá polemika, chvíľami to dokonca pripomínalo hon na čarodejnice.
Začal som uvažovať, koľko kníh-plagiátov som už čítal. Človek predsa nemôže prečítať všetko a poctivo porovnávať, takže k akémusi literarárnemu "deja vu" sa dostane často iba náhodou. Ale čo je vlastne literárny plagiát? Kedy sa dá hovoriť o knihe-plagiáte? Spomínam si ako jeden z mojich obľúbených autorov Robert Fulgum povedal, že jeho nápady pochádzajú z jeho prechádzok po svete. Všetko umenie je vlastne plagiát spojený so znalosťami ľudí a ich skutočného života, ich myšlienok. Denne zažívame množstvo situácií, príbehov, valia sa na nás tisíce slov, viet, myšlienok. Väčšina prejde okolo nás, niektoré sa uložia do podvedomia, iné zostanú v pamäti. Čo ak spisovateľ vytiahne práve tie z podvedomia - či už konkrétnu situáciu alebo myšlienku - nevediac, že to už bolo zažité, vyslovené? Je to plagiát aj vtedy?
Samozrejme, existuje vedomý plagiátor, ktorý kopíruje cielene - či už z nedostatku invencie, kreativity alebo pod tlakom . Preberá dopísmena slovné spojenia, dokonca vety a nejako sa netrápi dôsledkami (často v domnení, že sa mu na to nepríde). Ďalší typ plagiátora je - nazval by som to - finančný špekulant. Napríklad ruský autor Dmitrij Jemec vydal knižku o malej čarodejnici, ktorá chodí do čarodejníckej školy a sem-tam si zalieta. Pripomína vám to Harryho Pottera? Veru tak, dokonca aj názov je zavádzajúci - "Táňa Grotter a čarovná basa". Pán Jemec tvrdí, že nejde o plagiát, ale popod fúzy sa spokojne usmieva. Rusi si jeho knižku plietli s dlho očakávanou piatou časťou Harryho Pottera a z Táničky Grotterovej sa stal bestseller. Toto sú však prefíkaní (Česi majú na to krásne slovo a nenachádzam lepšie - vychcaní) plagiátori. Čo však s náhodným, nevedomým plagiátorstvom?
Neviem odpovedať. Určite je každý spisovateľ v prvom rade aj čitateľ a občas sa inšpiruje. Ak si však aj vezme nejakú situáciu, námet, musí do toho dať svoj originálny prínos. Zasadiť do nového prostredia, historického, sociálneho, psychologického. "Ak naberie text osobnostnú dimenziu, ak vyjadruje osobný pohľad autora, ide o originálne dielo," tvrdí francúzska expertka Maurel-Indartová. Tak to bolo asi aj pri spomínanej Darrieussecqovej. Jej príbeh bol v niečom podobný s textom Laurensovej a najmä s osudom jej syna, ale práve v tom je asi ďalší zádrhel. Mnohí autori trpia tzv. "plagiátorskou paranojou" , čiže so svojím textom sa natoľko stotožnia, privlastnia si ho, že pri čítaní podobných príbehov a situácií majú pocit, že im ich ukradli. Laurensová prišla o syna, prežila mimoriadnu bolesť, smútok a vyrozprávala sa na papieri. Durrieussecqovú zaujala možno téma, vypožičala si ju, ale bez snahy kopírovať. Treba to považovať za plagiát?
O plagiátorstve spisovateľov sa hovorí veľa. Z plagiátov obvinili už aj bestselleristu Dana Browna, či ruského autora Vladimíra Nabokova (jeho slávnu Lolitu). Na našom knižnom trhu naposledy Evu Urbaníkovú a jej knižku "Všetko alebo nič", do ktorej si toho hodne vypožičala zo známeho seriálu Sex v meste (podľa Plus7Dní dokonca celé pasáže a výroky). Veľakrát je však asi ťažké odhaliť, či ide skutočne o vedomé plagiátorstvo alebo len náhodu. Ak platí to prvé...jediným liekom a trestom na to je asi veta, ktorú tuším povedal Karl Kraus: "Plagiátor by mal stokrát opísať celého autora!" :-)
Kresba - Trent University
