Nechcem takto žiť, mama. Takýto život som si nevybral.
Nemám nádej na zlepšenie, preto je pochopiteľné, ak žiadam, aby ho ukončili spôsobom, aký považujem za vhodný.
Príbeh Predtým ako som ťa poznala vyvolal vo svete nadšenie čitateľov a zhypnotizovala aj mňa. Nádherne dojímavá kniha o Willovi, ktorý mal skvelú prácu, sexi priateľku, skvelý život. Miloval adrenalín, šport a žil život naplno. Jedného dňa sa mu však zrútil celý svet. Autonehoda ho pripúta na vozík bez šance na akékoľvek uzdravenie a zo dňa na deň tak zostal odkázaný iba na pomoc okolia.
Porušená miecha, nehybné takmer celé telo, nefunkčná termoregulácia tela a riziko, že ho môže zabiť aj tá najmenšia viróza.
Nevidí východisko a preto chce podstúpiť asistovanú samovraždu vo Švajčiarsku. Po hádkach a dohadovaniach dá rodičom pol roka, aby ho presvedčili, že sa oplatí v takomto stave žiť. Jeho matka preto najme Louisu Clarkovú, ktorá do jeho života vstúpi ako farebná búrka...
Nechá matka zabiť svojho syna?
Nikto nikdy nepochopí, aké je to byť matkou, kým sa ňou nestane. A že tá matka nevidí pred sebou dospelého muža – poskakujúceho, neoholeného, zapáchajúceho, tvrdohlavého potomka, čo dostáva pokuty za parkovanie, chodí v zablatených topánkach a má komplikovaný ľúbostný život. Matka vidí všetky tie bytosti, ktorými kedysi bol, spojené do jednej.
Matka stále vidí vo svojom dospelom dieťati bábätko, ktoré držala v náručí, od samej lásky sa jej tisnú slzy do očí. Vidí batoľa, čo sa načahuje za vašou rukou; školáka, ktorý plakal od zúrivosti, lebo ho nejaký spolužiak šikanoval. Vidí zraniteľnosť, lásku, minulosť.
A toto všetko teraz má poslať na smrť. Nielen to malé dieťa, ale aj muža, všetku tú lásku, minulosť...
„Dobre,“ odvetila napokon na jeho žiadosť, aby vycestovali do Švajčiarska na asistovanú samovraždu.
Asistovaná samovražda. Áno, či nie?
Mnohí ľudia si myslia, že nemôže byť nič horšie ako takýto život. Ale môže to byť aj horšie. „Mohol by som prestať byť schopný dýchať alebo rozprávať,“ hovorí Will. „Mohol by som mať problémy s krvným obehom, takže by mi museli amputovať končatiny. Mohol by som skončiť v nemocnici a trčať tam donekonečna. Toto nie je bohvieaký život.“
Willa jeho zúfalstvo dohnalo do pekla.
„Jemu sa stav nikdy nezlepší. Utrpel vážne poranenie chrbtice.“
„Ale ty s ním rehabilituješ,“ povedala Louisa.
„To len preto, aby sme ho udržali v čo najlepšom fyzickom stave – aby mu svalstvo nezačalo atrofovať a aby sa mu neodvápnili kosti.“
Je Willovo rozhodnutie podstúpiť asistovanú samovraždu zbabelé, či jediné možné riešenie? Má jeho matka trvať na tom, že musí bojovať, musí vydržať a dúfať...alebo jednoducho vypočuje želanie svojho milovaného syna, ktorý už nechce žiť takýto život?
Kto nezažil alebo nie je v podobnej situácii ako Will, bude len teoretizovať a možno moralizovať. Ako tvrdí v knihe sám Will, „nikto nechce vidieť, aký je to pocit, keď človek vie, že už nikdy nebude milovať. Držať v náručí svoje dieťa. Nikto nechce vedieť, že niekedy mám z tohto vozíka takú klaustrofóbiu, až by som najradšej kričal ako šialenec pri predstave, že v ňom strávim čo len deň... Všetci chcú vidieť svetlú stránku veci a chcú, aby som ju videl aj ja.“
Nebudem prezrádzať záver príbehu Predtým ako som ťa poznala (trochu sa doň môžete začítať TU). Autorka Jojo Moyesová sa inšpirovala mladým rugbyovým hráčom, ktorý po autonehode zostal ochrnutý a presviedčal rodičov, aby ho vzali do Švajčiarska na asistovanú samovraždu. Odporúčam však prečítať si jej fikciu – je vynikajúco napísaná so silným príbehom a znepokojujúcimi otázkami.
Rozhodne stojí za prečítanie.
Foto: Ikar, militantrecommender.blogspot.com a NY Daily News
