Práve som dočítal román Židovka od Andrey Coddington. Dočítaval som ho v električke cestou do práce a zopár strán, ktoré mi ešte ostali, som čítal kráčajúc do firmy. Kráčal som takmer naslepo, veď toľkokrát som tadiaľ prešiel...no musel som tú knihu dočítať. Nechcela ma pustiť, kým neprevrátim jej poslednú stránku...
Židovka je skvelý príbeh o ceste ženy, ktorá prežila veľa zrád, bolesti aj odriekavania. Nefalšovanej radosti, šťastia, ale aj smutných úmrtí. No ľ udia musia občas odísť, aby otvorili cestu niekomu ďalšiemu... Päťdesiat rokov a niekoľko krajín vtesnaných do 240 strán, ktoré ma celkom pohltili. Sofia prežíva detstvo v Československu, v rodine, kde sa dodržiavajú židovské zvyky a sviatky.
„So židovskou hviezdou som sa narodila. Nemusela som ju mať prišitú na kabáte, ani nalepenú na čele. Všetci to aj tak vedeli....Šuškali si za mojím chrbtom, vyplazovali mi jazyk a pokrikovali „smradľavá Židovka“. Bola by som sa radšej pod zem prepadla alebo schovala do kľúčovej dierky. Tak veľmi som sa hanbila a tak veľmi to bolelo.“
Coddington výborne opísala, ako Sofia prežívala „židovské“ detstvo, ako sa snažila asimilovať, pochopiť prečo ich tak odsudzujú a prečo vlastne neodišli ako rodina z komunistického Československa za lepším životom do Ameriky. Ako ostatné židovské rodiny. Aj preto ju držal sen utiecť do Ameriky, kde určite nájde všetko, čo jej teraz chýba.
Sofia postupne rastie a mení sa aj jej pohľad na svet. Sen ju stále drží, no prvý pokus utiecť nevychádza – vrátia ju z hraníc späť domov. Niekto ju zradil. Druhý pokus je už premyslenejší a Sofia sa napokon dostane do Talianska, odkiaľ je do Ameriky ľahšia cesta.
Autorka nenásilne a nevtieravo opisuje rôzne židovské zvyky, kóšer jedlo, židovskú svadbu, bris – rituálnu obriezku. Nebojí sa okoreniť príbeh tragikomickosťou – ako keď sa Sofia s manželom Harrym presťahovali na ulicu, v ktorej názve je šunka. Langham. A s tým sa pobožný Harry nevedel zmieriť. Šunka predsa nie je kóšer. „ Z princípu, alebo zo žartu, to je jedno z čoho, domček na Dlhej šunkovej ulici bol len dočasný...“
Coddington využila v knihe jednu z nahrávok slávneho Stevena Spielberga, ktorú sa jej podarilo zohnať priamo od neho, z jeho špeciálneho trezoru. Spielberg v 90.rokoch financoval zaznamenávanie výpovedí ľudí, ktorí boli v koncentračných táboroch. Jednou z 52-tisíc výpovedí je aj v ýpoveď Sofiinej mamy, ktorú si pozerá s tvárou v kŕči a so zimomriavkami. Podobné pocity som mal aj ja...
Dotkne sa vás krutý osud maliara Felda, ktorý mal za úlohu zaznamenávať obludné experimenty Mengeleho. Ten si ho vybral za osobného kronikára. „Mengele prikázal svojim posluhovačom, aby na mňa dávali pozor. Zásobovali ma kriedami, ceruzkami a papierom. Všetky moje obrazy zhabal, dokonca ma občas kontroloval, či sa neulievam.“ Dnes si ani nedokážeme predstaviť, ako ho museli bolieť oči, srdce a celá duša, keď musel sledovať tie najbizarnejšie a najbolestivejšie pokusy, ktoré sa dajú na bezmocných ľudských jedincoch vykonať...
Zaujmú spomienky Sofie na začiatky skupiny Shalom. „Priatelíme sa so spevákom. Taký mladý Čech. Petr. Oblieka sa do čierneho, spieva o Izraeli a chce konvertovať. Zoznámili sme sa, často k nám chodieva. Zdá sa, že ho to k nám veľmi priťahuje. Spôsobil davovú psychózu...Jeho fanúšikovia o židovstve veľa nevedia, ale nosia Dávidove hviezdy a klobúky, vlasy zatočené do pajesov. Hrajú sa s ohňom. Po jednom z jeho koncertov skinhedi zapálili dievčaťu vlasy, na druhom pustili Petrovi pred pódiom plyn...“
Príbeh o Židovke plynie pokojne ako plť po rieke. Sem-tam ju rozhojdajú malé vlnky, občas je plytčina nebezpečne blízko, ale je to príjemná plavba, na ktorej sa cítite...akosi domácky. Akoby ste tam patrili. A čoraz viac si uvedomujete, že kormidlo je v pevných rukách a bezpečne smeruje k cieľu. Pretože nič v živote sa nedeje len tak...
Prečítajte si ukážku z knihy „Židovka“.
