Prvá minúta – snažím sa zorientovať a zistiť, čo to vlastne pozerám. Niekto uviazol vo výťahu, tuším Šeherezáda s akýmsi chlapíkom, a krátke dialógy z nich lezú ako z chlpatej deky. Vážne tváre, hrané zhrozenie, beznádej a nešťastie tečúce prúdom, akoby zaseknutý výťah znamenal výbuch jadrovej bomby. Prestrih...
Druhá minúta – som v akejsi kancelárii, chlapík zatvorí za sebou dvere, dramatická hudba, emócie sa mu odrážajú na tvári...vo takej serióznej tvári, že sa to už viac ani nedá...teda to bol aspoň zámer. Falošná mimika či úbohé slová nestačia na to, aby som tej postave uveril. Prestrih...
Tretia minúta – opäť som vo výťahu, hlúpy dialóg pokračuje a začínam prichádzať na „grífy“ kameramana: nájazdy kamerou na emočne zmietaného herca, jeho výraz, klipkajúce oči, detaily napudrovanej pokožky. Dramatický hudobný podmaz prichádza a odchádza vo vlnách, aby zvýraznil dramatickosť situácie...ktorú tam však ja nedokážem nájsť. Prepáčte.
Štvrtá a ďalších 11 (pretrpených) minút – zoznamujem sa s Omarom, Abdulom, ich primitívnymi rozhovormi. Hudba vyťahovaná z clony a následne sťahovaná mi začína liezť na nervy... herci naobliekaní do európskych šiat ma otravujú svojím amatérizmom... stále ktosi prichádza a odchádza a prichádza a odchádza a sem tam povie zopár nezmyslov, ktoré mi trhajú uši...
Skrátka, asi nie som cieľovka, alebo som nenašiel v seriáli to, čo vyše milión ľudí. Áno, som beznádejný prípad a musím sa s tým vyrovnať.
Vydržal som pozerať neuveriteľných 15 minút...a posledné minúty len preto, lebo som si vravel: „teraz to už príde...teraz to už musí prísť...teraz alebo nikdy...“
A tak som stlačil červený čudlík na diaľkovom ovládači a otvoril som si rozčítanú knihu V tieni mafie – Čas dravcov. Po pár stranách som si uvedomil, ako mi chýba tých pätnásť stratených minút... a keď náhodou dostanem chuť na Tisíc a jednu noc, určite si radšej otvorím ktorýkoľvek zo siedmich zväzkov, ktoré vyšli vlani knižne.
