Pani Júlia žila sama a opustená. Ako vták v zlatej klietke, ktorú tvorili už len spomienky na zašlú slávu a zažltnuté fotografie, z ktorých sa na ňu dívajú mŕtvi priatelia. Keď sa dívala v predsieni do veľkého starodávneho zrkadla s pozláteným masívnym rámom, kedysi hviezda muzikálovej scény hľadela na vychudnutú, starú a zhrbenú postavu. Hlboké vrásky, preriedené vlasy na hlave, prázdne miesta po vypadaných zuboch. V jeden sychravý večer sedela v ošúchanom kresle a počúvala rádio, ktorého hudba jej spríjemňovala večeri. Rozdúchavala v nej plamienky starých čias a niekedy sa jej dokonca zdalo, že sa pozerá na ľudí v hľadisku pred šesťdesiatimi rokmi. A takmer by prisahala, že počuje hlasy, ktoré sa akoby vracali zo záhrobia. Vyvolávali jej na slávu, potriasali rukou, objímali a uznanlivo kývali hlavou. „Bravó, madam. Boli ste úžasná.“ či „Nádherné! Vaše pohyby, spev...jednoducho lahôdka.“ Áno, akoby ich počula ešte aj po tých dlhých rokoch.
V ten večer sa jej srdce rozbúchalo ako splašený kôň a tep bežal ako opreteky. Práve totiž zahlásili, že na druhý deň večer odvysielajú záznam jedného z prvých muzikálových predstavení spred viac ako polstoročia... Jej muzikálu.
V noci nemohla zaspať. Prevaľovala sa na posteli spolu so spomienkami na divadelnú scénu a jej starou hlavou prechádzali ako film spomienky na tie dávne mladícke časy. Svetlá zhasínajú, rozhovory tíchnu a obecenstvo si pohodlne sadá. Dvíha sa opona a začína sa večer plný hudby, svetiel, tanca a piesní... Spomínala si, ako jej impresário vysvetľoval, že tanec si vyžaduje starostlivú choreografiu, nákladné kostýmy a dekorácie. Aby sa investície vrátili, musí byť veľký muzikál vypredaný najmenej rok, zatiaľ čo činohre stačia tri mesiace. Hit „Nikto to netuší“ zarobil milióny, hrali ho v dvoch krajinách a siedmych mestách. Predali sa milióny gramofónových platní a potlačené tričká a ďalšie spomienkové predmety. „Aká ste dnes boli úchvatná, madam,“ vraveli jej obdivovatelia. „Tie vaše ladné pohyby, hrdo vztýčená hlava a povievajúce vlasy. Na to sa nedá zabudnúť.“ Hovorili ďalší. Ale ona vedela, že tie časy sú už dávno preč. „Som stará. Neslúžia mi nohy ani ruky. Som vyschnutá ako strom na púšti, ako kvet, ktorý zabudli polievať. Dnes sa ledva udržím na nohách, nieto tancovať.“
Spomienky ju prenasledovali počas celého dňa a párkrát sa pristihla, ako už nedočkavo čaká na prvé tóny muzikálu. Ukradomky pozerala na hodiny, ručičky sa jej zdali príliš pomalé v porovnaní s tlkotom jej srdca, ktorý bil čoraz rýchlejšie. Ako keď sa stará parná lokomotíva rozbieha zo stanice....
Popoludní starostlivo zamkla dvere, zasunula retiazku a stiahla žalúzie. Opatrne sa prikradla k bielizníku a otvorila zásuvku. Ťažká, zatuchnutá aróma k nej vzlietla ako kŕdeľ motýľov a ovanula ju po tvári. Vzdychla a jemne, so smutnými očami, sa pousmiala. Najskôr vytiahla bohato zdobenú róbu, stále mäkkú ako páperie. Potom topánky bezpečne uložené v škatuli. Vzala ich do rúk a prezerala si ich...akoby ešte niesli odtlačky jej nôh. Potom povykladala aj ostatné veci a starostlivo ich rozložila na posteľ. Všetko si pripravila tak, ako za starých čias, aby sa mohla čo najrýchlejšie obliecť. Celé jej telo sa chvelo zvláštnou nedočkavosťou a už iba odpočítavala minúty do prvých taktov známej hudby.
Ručičky na veľkých nástenných hodinách kráčali ako maličké dieťa. Nesmelými a pomalými krokmi. Keby to pomohlo, trošku by im pomohla. Vzala by ich do náručia a utekala s nimi vpred. Hodinu pred začiatkom sa obliekla do šiat a pred zrkadlom skontrolovala, či všetko sedí. Honosná róba zakryla napuchnuté, doráňané nohy a vychudnuté ruky. Nadvihla šaty a sťažka vsunula boľavé chodidlá do topánok. Do preriedených, šedivých vlasov si vplietla malé kvetinky.
„...tie vaše ladné pohyby...na to sa nedá zabudnúť...“ Cez medzierky v žalúziách neprenikal už ani jediný slnečný lúč. Svet vonku sa ponoril do tmy a ona sa chystala na slávnostný večer plný svetiel a jasu.
Konečne prišiel ten čas. Pristúpila k rádiu a otočila gombíkom. Takmer vzápätí, po úvodných slovách hlásateľky, sa ozvali prvé tóny. Privrela slastne oči a ponorila sa do javiskových kulís. Osvetlenie, dekorácie, špeciálne masky a kostýmy. Všetko ožilo. Režisér nikdy nenástojil na alternácii – buď to bude s ňou alebo vôbec. Žiadny záskok neprichádzal do úvahy, ona bola tá hviezda. Ani dnes večer to nebude inak. Rozhliadala sa po obecenstve. Okolo nej už tancovali dvaja mladíci a jej čas sa blížil. Dva, jeden...áno, nepokaziť to, nastúpiť presne včas...Teraz. Ako za starých čias roztancovala celú miestnosť. Ramená síce poklesnuté, pohyby pomalšie a váhavejšie, ale s privretými očami sa vrátila o desiatky rokov späť. Tancovala po nasvietenej scéne, nohy kládla presne na tie správne miesta, občas zaostala za rytmom hudby, no zakrátko všetko dobehla. Usmievala sa a po náročnejších kúskoch sa ozýval búrlivý potlesk...Hudba lahodná ako ten najchutnejší zákusok...svetlá reflektorov ako jagavé hviezdy na tmavom nebi...srdce jej išlo vyskočiť z hrude a cítila sa ako v nebi... „Áno, ja tancujem, vznášam sa a tancujem...tancujem...“
- - - - - - - - - - - - - - - - - - -
Keď o dva dni otvorila polícia násilím dvere bytu, všade bol pokoj, len rádio ešte ticho hralo. Dvaja policajti prešli cez predsieň a zarazene zastali vo dverách obývačky.
„Tak predsa mala tá suseda dobré tušenie,“ prehovoril pomaly jeden z nich dívajúc sa pred seba. „Vieš, kto to bol?“
„Samozrejme,“ odvetil druhý a tiež zostal stáť na prahu dverí. „Nikdy som ju síce nevidel tancovať, ale vraj bola neskutočne dobrá. A úspešná...Nuž, ani tie najväčšie hviezdy však neobíde samota či zabudnutie. A napokon zostanú len spomienky.“
Na zemi ležala mŕtva starenka oblečená do krásnych šiat a vo vlasoch ešte zopár kvietkov....bola v polohe, akoby len pred sekundou ďakovala obecenstvu za aplauz, na mŕtvolne bledej tvári smutný úsmev a hlava zaborená do bohato našuchorenej róby.
Ilustrácie: Pierre-Auguste Renoir (Tanečníčky)
