Čiže americká vláda a americké firmy, ktoré sa zväčša fyzicky nachádzajú priamo na americkej pôde.
„Áno, internet je predovšetkým americký, aby som to však úplne pochopil, musel som opustiť Ameriku. Je pravda, že World Wide Web vznikol v Ženeve, konkrétne v roku 1989 vo výskumných laboratóriách CERN-u, ale spôsob, akým sa na web pripájame, je americký ako bejzbal, vďaka čomu má americká spravodajská komunita výhodu domáceho ihriska,“ píše Edward Snowden vo svojej autobiografii.
Ako si isto spomínate, Edward Snowden v roku 2013 šokoval svet.
Ako príslušník CIA a NSA zverejnil informácie o budovaní systému schopného zaznamenať každý telefonát, textovú správu či e-mail. Výsledkom by bol zlom v dejinách špionáže.
Po rokoch v ruskom exile napísal knihu Trvalý záznam, ktorá teraz vychádza v slovenčine vo vydavateľstve Ikar. Opisuje svoje detstvo, keď prvý raz doma hackol čas, lebo sa mu nechcelo ísť spať. Ako sa zoznamoval s prvými hrami (napr. Nintendo), pripájanie na internet cez telefón, zoznamky ako HotOrNot, či RateMyFace, alebo tzv. bébéesky, čo boli v podstate praveké internetové fóra.
V službách CIA a NSA
Ešte zaujímavejšie sú jeho prvé kroky v službách vlády. Ako si potreboval vybaviť bezpečnostnú previerku a začal pracovať pre spravodajskú službu.
„Odrazu máte prístup k zákulisným udalostiam, ktoré spôsobujú vonkajšie dianie, k skrytým príčinám dôkladne zmapovaných alebo aspoň údajne zmapovaných javoch. Také čosi môže byť opojné, prinajmenšom pre donedávna spravodajského abstinenta, akým som bol ja. Z ničoho nič máte nieže povolenie, ale povinnosť klamať, zatajovať, predstierať a zamlčiavať.“
Do CIA vstúpil, keď bola morálka na dne, veľmi ťažké časy po zlyhaniach spravodajských služieb, ktoré vyústili do udalostí 11.septembra.
„Málokto si to uvedomuje, ale CIA má vlastný internet aj web. Má vlastný typ facebooku, ktorý agentom umožňuje sociálnu interakciu; vlastnú wikipédiu, kde agenti nachádzajú informácie o agentúrnych tímoch, projektoch a misiách; vlastnú internú verziu googlu – ktorú, mimochodom, vytvorila tiež firma Google –, cez ktorú môžu agenti prehľadávať rozsiahlu utajenú sieť. Každá časť CIA má na tejto sieti vlastnú webstránku s informáciami, čím sa zaoberá, a kde sa zverejňujú záznamy z porád a prezentácie. Každú noc som sa niekoľko hodín vzdelával na týchto stránkach.“
Zabudnite na súkromie
Edward Snowden veľmi pragmaticky a názorne ukazuje, akí sme na internete zraniteľní. Ako sme neustále sledovaní. Napokon, už zamestnanec zodpovedný vo vašej firme za počítače vie o vás všetko, respektíve, môže sa všetko dozvedieť. „Čím vyššiu funkciu má a čím viac systémových oprávnení mu udelili, tým ľahšie sa dostane prakticky ku každému bajtu digitálneho bytia svojho zamestnávateľa,“ píše Snowden.
Keď ideme na internet a zadáme akúkoľvek internetovú adresu, naša žiadosť viac či menej priamo cestuje z nášho počítača až k serveru, na ktorom sa nachádza náš cieľ, teda hľadaná webstránka. Lenže vďaka identifikátorom, ktorým sa hovorí zdrojová a cieľová hlavička a môžeme si ich predstaviť ako informácie na pohľadnici, naša žiadosť pri každej zastávke s radosťou oznamuje serverom, odkiaľ prišla a kam presne mieri...
Snowden popisuje aj mnohé spôsoby anonymného prehliadania internetu, aj jeho obľúbený Tor Project.
Mimochodom, v úvode píšem o tom, aký je internet americký... Krajiny ako Čína a Rusko sa prirodzene pokúšali zostrojiť vlastné alternatívne systémy ako národný firewall, štátom financované cenzurované internetové vyhľadávače, prípadne sprevádzkovať vlastné satelitné systémy ako alternatívu k GPS. Ale ako Snowden priznáva, Amerika zostáva hegemónom a strážcom hlavných vypínačov, ktorými môže podľa ľubovôle hocikoho odrezať od internetu.
Obetoval slobodu a život
Keď čítate knihu Trvalý záznam, je to akoby ste si sadli s kamošom a on vám rozpráva svoj životný príbeh. Dobre napísané, poučné, inšpirujúce a napínavé. Najmä pasáže ako sa rozhodol všetko zverejniť, sa čítali ako napínavý triler.
„Moje prípravy pripomínali človeka, ktorý sa chystá na smrť,“ píše. Začal robiť potrebné kroky, snažil sa vymazať svoj súčasný život, ako kopíroval a šifroval záznamov, ktoré chcel zverejniť. Ako sa snažil dohodnúť s vytipovanými novinármi a ako vyviezol dokumenty z USA.
„Do svojho posledného dňa si budem pamätať, ako som svojim kolegom vysvetľoval, že svojou prácou porušujeme prísahu, ktorú sme zložili, a na ich verbálne pokrčenie plecami:
„A čo s tým chceš robiť?“
Tú otázku som neznášal, odrážala sa v nej rezignácia a porazenectvo, ale napriek tomu bola dostatočne k veci, aby som si ju musel zopakovať:
„No schválne, čo?“
Keď som sa tej otázke postavil zoči-voči, rozhodol som sa, že budem whistle-blowerom.“
Opisuje ako sa presunul do Hong Kongu, kde presedel v hotelovej izbe 40 dní. Ako sa snažil potom uniknúť do Ekvádoru, cez Rusko, kde ho napokon „uväznili“ a on tam doteraz musí byť v exile. „Nič nie je náročnejšie ako život s tajomstvom, o ktorom nesmiete hovoriť,“ dodáva.
Až po dočítaní knihy som si uvedomil, ako veľmi riskoval a čo všetko stratil – celý svoj život, slobodu, rodinu...
„Keď som v roku 2013 predstúpil pred verejnosť so svojimi zisteniami, americká vláda sa ich snažila bagatelizovať tým, že s nimi prišiel „len externista“ či „bývalý zamestnanec Dellu“, čím chcela naznačiť, že som nemal všetky previerky, ktoré potrebuje zamestnanec vlády.
Vzápätí vláda prišla s obvinením, že som „profesionálny fluktuant“, čím chcela vytvoriť zdanie, že som akýsi kverulant, ktorý nevychádza s nadriadenými, prípadne že som extrémne ambiciózny a odhodlaný ísť vpred aj cez mŕtvoly.
Pravda je však taká, že to boli len pohodlné klamstvá. V spravodajskej komunite vedia najlepšie, že výmena pracovných miest je nevyhnutnou podmienkou kariéry každého externistu: o túto zamestnaneckú flexibilitu sa postarali samotné spravodajské agentúry...“
Viac mojich knižných tipov nájdete na Knižné tipy od Milana.
Foto: Ikar, Pinterest/Medeea Greere,
Vypočujte si úryvok.
Číta Vlado Kobielsky:
