Kniha „Túto hudbu mám rád“ ponúka rozhovory so spomínanými pánmi, ale aj s Danielou Hantuchovou, Hanou Zagorovou či Katkou Kolníkovou. Vlado Franc nesledoval výberom nijaké „naj“ (najlepší, najhranejší, najobľúbenejší ap.), skôr sa snažil dostať do zostavy „z každého rožka troška“ a podarilo sa. Kniha pätnástich rozhovorov sa číta ako dobrodružná cesta svetom hudby. Čo radi počúvajú známi ľudia a ako vidia iných spevákov? Ich spomienky, zaujímavé postrehy, milé príhody.
Nevedel som napríklad, že Daniela Hantuchová vie búchať do kláves klavíra rovnako dobre ako do tenisovej loptičky. Alebo ako náš najlepší komentátor Karol Polák odkomentoval Čajkovského Labutie jazero à la futbalový zápas. Zdeněk Svěrák rozpráva ako sa rodia cimmermanovské hry a ako sa kvôli oscarovskému Koljovi učil hrať na violončele. Prostý a milo usmievavý postreh pani Kolníkovej – „Prečo sa kedysi viac spievalo ako dnes? My sme išli z roboty z pánskeho a vyspevovali sme si. Alebo z lesnej škôlky, viac sa spievalo... Dnes nepočujem spievať, len keď sú opití...“
Vlado Franc má dar – nielenže sa vyzná v hudbe a má mimoriadny prehľad v slovenskej i svetovej hudobnej scéne. Dokáže tiež vytiahnuť vo vhodnom čase tie správne slová a otázky, čo nie každý hudobný redaktor zvládne. Tvrdí, že necháva prezradiť svojich hostí toľko, koľko chcú sami, ale často z nich nenápadne a skryto dostane také veci, ktoré ste predtým určite netušili.
Keď bola Hana Zagorová malá, rada sa predvádzala. Chcela ísť totiž do cirkusu. Stále robila nejaké saltá, mostíky. A raz, keď sa húpala v škole na záchodových dverách, spadla na hlavu. „Pani učiteľka mi tú navretú hrču potom tlačila kuchynským nožom,“ spomína si s úsmevom „Zagorka“. To Hana Hegerová si pamätá na obdobie, keď chcela vypadnúť z malého mesta a keďže nemali peniaze, predala briliantovú brošňu a Ottov Náučný slovník. Karol Polák mal zasa vždy blízko k Rómom, ktorí si ho brali pod ochranné krídla a nedali na neho dopustiť. Bol ich idolom. „Raz ma v Lučenci jeden zastavil a hovorí – Víte čo, pán Polák, už dávno som vám chcel povedať, že ja jsem odjakživa váš veľký vzor“.
Čitateľom presýteným bulvárnymi pikoškami a senzáciami ponúka knižka „Túto hudbu mám rád“ pohodové rozhovory, ktoré nepodrývajú, nešliapu na kurie oká, nevŕtajú sa v súkromí celebrít. Kniha sa hodí na chvíle relaxu, najmä v tomto vianočnom období. Pre mňa je cenná aj vďaka postrehom zo zákulisia hudby. Napríklad Meky Žbirka označil skladbu Beatles „All You Need Is Love“ za skutočne kompletnú. Prelínajú sa tam všelijaké veci, zaznie tam motív od J.S. Bacha, niečo z Glenna Millera a na úvod francúzska marseillesa. To som si teda skutočne nevšimol. Alebo ako sa kedysi robili cover verzie. Karel Gott si spomína, ako vtedy neboli problémy s autorskými a vydavateľskými licenciami. „Zapáčila sa mi nejaká zahraničná pieseň, tak som si ju nechal otextovať, dal som ju aranžérovi, aby ju pripravil na nahrávanie, ráno to orchester nahral, ja som to prišiel naspievať, popoludní to zmiešali – a teraz príde zlatý klinec – večer sa to už vysielalo v rádiu.“ A ľudia boli vďační, že si zahraničnú pesničku môžu vypočuť aspoň v našom jazyku, keď už si ju nemohli kúpiť v origináli.
Ku knihe „Túto hudbu mám rád“ je priložené aj CD so skladbami, ktoré vybrali do relácie hostia alebo ich sami spievajú. A je to veľmi zaujímavý výber – vedľa seba Elán s Petrom Dvorským, Banket s Jožkom Černým, či Katarína Kolníková s Karolom Duchoňom. Pamätám si, že relácia vznikla najskôr iba na jeden rok, no získala si toľko fanúšikov, že končí svoj ôsmy ročník a za sebou má tristo vydaní. Som si istý, že množstvo ľudí si nájde cestu aj k tejto knižke. Určite patrí k tomu lepšiemu, čo som v poslednom čase čítal.
Foto: martinus, elan007 a superbeat.cz
