...zbožňujem nás večerný rituál, keď si prečítame rozprávku, trochu o nej podiskutujeme a potom si na minútku ku každej ľahnem do postele. Povieme si o tom, čo pekné sme dnes zažili a čo nás čaká zajtra. Úžasné chvíle, keď sú moje dievčatá naozaj len moje.
...už som sa vyrovnal s tým, že dcéry obmäkčia srdce otcov kedykoľvek sa im zachce. Je to nefér? Manipulatívne? Ale kdeže. je to proste tak.
...vychutnávam si chvíle, keď ku mne niektorá z dcér len tak pricupitá a bez nejakého dôvodu ma objíme. V takých momentoch mám chuť kúpiť jej celý svet a zniesť modré z neba.
...milujem filozofovanie svojich dcér. Naposledy staršia, 4 a pol ročná Maťka, keď sme išli okolo cintorína:
„A toto je pohreb?“
„Nie, Maťka, pohreb je taký obrad...také stretnutie ľudí, ktorí sa prídu rozlúčiť so zosnulým, to je ten kto zomrel, a potom ho pochovajú na cintoríne – a to je toto miesto, vieš?“
„Aha. A čo tam bude robiť? Prečo ho tam dajú?“
„No on tam bude v pokoji odpočívať...“
„Aby si oddýchol a mohol potom lepšie bežkať?!“:-)
...už som sa zmieril s faktom, že dievčatá jačia, keď sú šťastné a pištia, keď sa boja. A tiež viem, že na dievčatá nesmiem nakričať ako na chlapcov. Keď totiž na nej nakričím, aby nechytali tie káble, tak sa jednoducho rozplačú.
...dodnes nerozumiem svetu žien. Myslieť si, že pochopím ten dievčenský, lebo je menší a menej komplikovaný, je naivné. Už to viem.
...niektoré disneyovky, Maškrtníčkov a Leto s Katkou som videl stokrát. A ešte budem minimálne toľkokrát aj vidieť.
...a niekedy ma dokážu tie dve žabky poriadne prekvapiť. Ako včera – deti v izbe, ja s manželkou v kuchyni.
Manželka: „Počuješ?“
Ja: „Hej. Podozrivé ticho. Choď pozrieť do detskej, určite tam robia čosi zlé...“
Manželka: „Ja nejdem. Konečne je ticho, nech to znamená, čo chce. To je úžasné!“
Ja: „Ale musíme. Čo ak sa deje fakt niečo zlé?“
Idem do detskej izby. Menšia skoro trojročná sedí na zemi a listuje si v rozprávkovej knižke. Väčšia vedľa nej si upratuje šuplík.
Ach jaj. Nádherný svet dievčat:-)
