Veľmi som si obľúbila časopisy. Chutia mi najmä tie s mäkšími stránkami, lebo sa dobre trhajú a pekne šuchocú. Noviny mi až tak nesedia, tá tlačiarenská čerň mi tuším nerobí dobre. Ale časopis, to je iné. Občas sa mi podarí roztrhnúť stranu presne na polovicu. Potom si odtrhnem rožtek a ochutnám. Ocko mi hneď otváral pusu, aby som to vypľula, že ten článok ešte nedočítal. Tak som to vypľula, ale tá zlepenina zo slín mu aj tak bola na nič. Čo už.
Minule som sa bola kúpať v akomsi akoparku (aquaparku, pozn. zapisovateľa). To vám bolo žúžo. Dostala som špeciálnu „vodnú“ plienku, natreli ma krémikom a šup do vody. Ocko sa ma držal ako kliešť, asi sa bál zostať sám vo vode, lebo stále sa ma držal a pozorne sledoval. Ja som ale vnímala iba vodu - príjemne teplú, vlhkú, krásne prskajúcu. Potom sme si poležali na deke pod slnečníkom a ja som pozorovala okolie. Myslím, že takéto výlety si môžem obľúbiť.
Ocko hovorí, že som lenivá. Ja by som to nazvala skôr pohodlná. Priznávam, že až teraz som sa naučila pretáčať z chrbátika na bruško, čo iné deti v podobnom veku vraj robia bežne. Snažím sa vytláčať na rukách ( „Toť susedovie Miško už v tomto veku lozil a sám sedel,“ nezabudne vráskavo dodať ocko), ale podľa má všetko svoj čas. Sem-tam sa už mierne posúvam aj dozadu ako ráčik...ja viem, ja viem, už je načase v 8.mesiaci, ale nahrádzam si to inak. Obohacujem si spomínanú slovnú zásobu. Okrem „tata“ hovorím „ea“ (pes) a tiež „ďe“, čiže kde. Maminka ide preč – ďe? pýtam sa. Vonku beží okolo ea – ďe? obraciam sa na ocka. Atakďalej, atakďalej.
Zistila som, že potrebujem svoj pokoj. Nemusia ma stále zabávať, hrať sa so mnou, ale párkrát sa deň chcem prestávku. Len tak si ležať, pozorovať maminku s ockom, ako sa rozprávajú. Hrať sa s prstami na nohách, naťahovať ich, ohýbať. Alebo sledovať poletujúcu záclonu, to je super. A keď ma to omrzí, dám to pekne hlasno najavo, nebojte.
No a ešte jedna vec sa mi podarila – konečne som pekne krásne prehrýzla cumlík na fľaši, takže mliečko mi tieklo doslova prúdom. Ale len dovtedy, kým si to maminka nevšimla – ona vôbec nie je hlúpa. Okamžite mi začala pozerať do pusinky, prehrabávali sa mi tam, prehmatávali a napokon našli. „Pozrimeže, pribudol nám tretí zúbok,“ potešila sa maminka. Ja som až v takom vytržení nebola – začal sa totiž predierať aj štvrtý a ten nie a nie vyjsť. Podľa ocka má dieťa už pred narodením v čeľustiach 20 mliečnych zubov pripravených prerezať sa von. Ale poviem vám – nie je to sranda. Som mrzutá, plačlivá. Nepomáha ani tvrdá zeleninka, chlebová kôrka, vychladená lyžička, plastové hryzadlo. Nič. A tak trpíme všetci – maminka, ocko aj ja. Bože, dokedy to bude ešte trvať?!
Foto: ocko a maminka
