Maminka s ockom ma učia čítať. Položia si ma do lona, otvorianoviny a čítame. Ale ak chcete poznať môj skromný názor, ich metóda nieje celkom správna. Nečítajú totiž nahlas, odťahujú tie noviny, keď siich chcem prezrieť zbližša a stránky prehŕňajú prirýchlo, takže ja ztoho potom nič nemám. Ešteže mi občas dajú knižku, v ktorej môžem aj listovať. Sem-tam ju aj ochutnám, ale nie je to nič moc...Ďalej som zistila, že vrtieť zadkom je zábava. No, nie je to celkom vrtenie - ocko vraví, že na to som ešte príliš mladá. Skôr je to vyhadzovanie. Nožičkami sa zapriem a vyhodím zadočkom do vzduchu. Keď to robím rýchlo za sebou, dokonca ma to posúva dozadu. Vážne, skúste to. Maminke a ockovi sa to náramne páči, ochkajú a výskajú akoby to bolo bohviečo. Ale čo by som pre nich neurobila...a tak ich každý deň zabávam. Aj si dobre zacestujem - dajú ma do postieľky, zopár ráz sa nadhodím a zrazu bum: hlavičkou som pri akýchsi drevených mrežiach. A ďalej to nejde. Tak pomrnčím, oni ma prídu preložiť do stredu postieľky a ja si zasa trochu zacestujem. Je to sranda...hoci maminka nadšene nevyzerá, keď ma takto príde presunúť už piaty-šiesty raz.
Asi bude zo mňa muzikantka. Viete prečo? S ockom máme taký rituál. Vezme ma na ruky, zapne na CD pomalé pesničky, oprieme si hlavu jeden o druhého a tancujeme. Len tak ľahko sa pohybujeme (teda skôr ocko, ja si iba hoviem), hmkáme si melódiu a mne sa to strááášne páči. Zopárkrát som ockovi v náručí aj zaspala, tak nám bolo dobre.
Čo môže trvať donekonečna, to je večerné kúpanie. To som si fakt obľúbila. Občas ma už okúpe aj ocko, hoci prvý raz sa príšerne potil a nervózne sa usmieval: „Neboj, Martinka, to je iba vodička. To je dobrá vodička, júj, to je super, čóóó?“ Jasné, že som sa nebála, veď to už poznám - s maminkou to máme dobre natrénované. Mám ale pocit, že obavy tu mal ktosi iný. Tak som sa na ocka usmievala, aby som ho upokojila a dodala mu sebavedomie. Pomohlo – dva dni potom hrdo vyhlasoval ako ma bez problémov okúpal, vymasíroval a natrel olejčekom. No, bez problémov...o tom by sa dalo diskutovať, ale nebudeme mu kaziť radosť, no nie?
Rozprávam sa so zvieratkami. V postieľke a na polici ich mám dosť. Najradšej mám Božku stonožku a macka Lacka. No najsamradšej mám psíka od starkých. Volá sa Skyla a občas mi oblizne tvár alebo nožičku. Všetci ju odo mňa držia aspoň na pol metra a hovoria – „Nesmieš Skyla, nesmieš.“ Ale ona mi neublíži, hoci je poriadne veľká – veď pozrite na foto. Skyla je tá hnedá, to v červenom je maminka. Myslím, že ma má rada (aj maminka, aj Skyla), lebo vždy krúti veselo chvostíkom (iba Skyla). Ocko povedal, že keď trošku vyrastiem, osedláme Skylu a bude ma voziť po záhrade. To bude žúúúžo.
Veľkou novinou tiež je, že už nemusím nosiť poštolky . Dosť mi prekážali – veď si to predstavte: dostala som pampersku, na to dve zložené látkové plienky a celé sa to prichytilo poštolkami. Maminka vravela, že musím byť takto naširoko balená, aby sa mi dobre vyvinuli kĺbiky, jadierka a keď budem veľká, nebudem mať problémy s nožičkami. No dobre, ale môj kamarát Maroško, ktorý má o tri týždne viac, nenosil poštolky dávno predo mnou. Naznačila som maminke, aby sa na to spýtala tety lekárky a tá vraj: „Vaša Martinka bude rodiť, Maroško nie.“ A tým bolo údajne všetko povedané. Príliš som tomu nerozumela, ale maminku odpoveď uspokojila, tak potom je to asi v poriadku.
Všeličo som teda zažila v piatom mesiaci. V tom ďalšom ma však čaká údajne megazmena - oddnes mi vraj začnú dávať prvé príkrmy. Nejakú mrkvu, zemiak a brokolicu. Neviem, či to bude také chutné ako mliečko, veď uvidíme. Ale kto vraví, že to musím jesť, no nie?
Foto: ocko
