Ešte k tomu lozeniu. Je to úžasná vec. Dokážem sa rýchlejšie premiestňovať, dverové prahy mi už nerobia taký problém, niekedy sa nenápadne vyparím do kúpeľne alebo na chodbu a vychutnávam si ten pocit slobody. Spevneli mi aj nožičky, takže sa dokážem na ne vytiahnuť pri kresle, ockovi vyhádžem knihy už z tretej poličky a baví ma sťahovať obrus zo stola. Teda ak na ňom nič nie je. Nie ako minule, keď som na seba prevrátila zemiakovú kašu, ktorú som mala jesť.
Mám už za sebou aj prvú chorobu. „To sú príšerné noci,“ sťažoval sa ocko, keď ku mne vstávali každú hodinu. „Som zničená, nevládzem,“ hundrala maminka. A čo mám povedať ja?! To mňa bolelo bruško a hlavička! To ja som mala teplotu 39,1. To ja som sa stále prebúdzala, hoci som táááák veľmi chcela spinkať. Teta doktorka povedala, že mám virózu, ktorej je naokolo plno (pravdu povediac, nič som nevidela, tak neviem, či teta doktorka nezavádza). Na teplotu som dostávala taký jahôdkový sirupček a na hnačku akýsi prášok, ktorý bol odporne sladký, fuj. A tiež som musela držať diétu. V takom mladom veku, predstavte si! No ale zdá sa, že to pomohlo. Už mi je lepšie.
Inak, niečo vám pošepkám. Asi to mám z toho aquaparku, kde sme sa boli kúpať. Bolo tam parádne, plno ľudí, bláznili sme sa, plávali a občas som si logla vody. A asi bola tá voda chorá, lebo už v tú noc sa to všetko začalo. No maminke s ockom to nehovorte, lebo ma tam už nevezmú a mne sa tak strašne páčilo.
Pomáham maminke pri varení. Posadí ma na kuchynskú dosku, dá mi do ruky varešku alebo hrnček a pustíme sa do kuchtenia. Ocko prikyvuje, že „z pedagogického hľadiska je participácia na domácich prácach opodstatnená“. Veľmi mu nerozumiem, ale hlavne, že ma to baví, nie? A tiež tvrdí, že ma nemôžu vychovávať v „hoteli mama“ , kde nebudem musieť pohnúť prstom a všetko dostanem ako na podnose. Musím priložiť ruku k dielu aj ja, aby zo mňa nevyrástla lenivá, pohodlná egoistka. A tak prikladám ruku k dielu – niečo vytečie na koberec, niečo zapadne za skrinku a niektoré veci premiešam tak, ako to maminka nechcela. Čo už, každý boj má vraj svoje obete...
Poviem vám – nerada sedím v autosedačke. Je síce pohodlná, ale necítim sa v nej tak dobre ako povedzme v kočíku. Ocko hovorí, že 4-hodinová cesta k starým rodičom je so mnou ako križiacka výprava. Mrnčím, vykrikujem a keby sa mi maminka nevenovala, vraj z autosedačky vyletím ako jojo. Kúpili mi aj takú korytnačku s tlačítkami, ktoré hrajú a rozprávajú, ale dlho to neudrží moju pozornosť. Neviete náhodou poradiť mojím rodičom, aby nemali zo mňa nervy?
Bola som na Vianočných trhoch. Vianoce som ešte nezažila, ale vraj sú príma. Ježiško príde s darčekmi, budeme mať živý stromček, ktorý vraj ocko uviaže, aby nám nikam neutiekol. Ozdobíme ho (stromček, nie ocka), bude hrať hudba a rozvoniavať celý byt. Ak to bude ako na tých Vianočných trhoch, už teraz sa teším. Bolo tam totiž veľa krásnych vecí, hračiek, ozdôb, ľudia sa usmievali, spievali tam detičky...hmmm, už aby tu tie Vianoce boli. Tak vám prajem pekné sviatky a ozvem sa zasa o mesiac. Pa pá.
Foto: ocko
