Juj, ako prvé sa vám musím zdôveriť – niekedy mi býva zle. Bolí ma bruško. Všimla som si, že to býva najmä po tom, čo sa pekne napapkám. Sajem ako odušu, ako vraví môj ocko. Sem-tam mi aj zabehne a mamina vtedy vyzerá vystrašene, akoby jej popod nohami prebehla myš. Po chvíli sa zasa prisajem a ťahám. A ťahám. Je to monotónne, ale upokojuje ma to. Občas si pri tom aj zdriemnem. Niekedy si dám aj z toho druhého teplučkého, mäkučkého balónika, čo sa – podľa mojich skromných pozorovaní – takmer nikdy úplne nevyprázdni. No ale občas mi je aj zle, akoby som mala nafúknutý žalúdok. Naťahujem sa, guma na nohavičkách sa mi napína, trošku zamrnčím...grg! Uf, to je ono. Už mi je lepšie.
Ako som spomínala, mám vlastné vozidlo. Volá sa PegPérego Classico. Má predný i zadný náhon (s ockom viac zadný), kvalitné pérovanie a kotúčové brzdy na zadných kolesách. Tiež silové riadenie, ručné nastavenie výšky a pomerne veľký úložný priestor. To všetko mi prezradil ocko, ale mne sa aj tak najviac páči to, že je červeno-modrý. To je predsa dôležité. A tiež to, že je v ňom super pohodlne. Len čo vyjdem von na čerstvý vzduch, takmer okamžite zaspím. A keď sa s ockom vraciame – niekedy sa zobudím a som stráááášne hladná – dokážeme vyvinúť rýchlosť aj 23 km/h. To je jazda!
Mala som aj prvé návštevy. Prišli starí rodičia. Mám ich štyroch. Teda dve babky a dvoch dedkov, aby ste mi rozumeli. Ešte si ich pletiem, každý na mňa čosi hovorí a celkom im nerozumiem. Ako keby nemohli hovoriť normálne, dospelácky. Najradšej majú, keď sa na nich usmejem a tak sa občas prekonám. Veď čo by ste pre starkých neurobili. Navyše keď sú celkom fajn.
Ocko sa ma rozhodol vychovávať. Mamina tvrdí, že je priskoro, ale on vždy iba odvrkne – „čím skôr, tým lepšie“ . A tak ma nosí po byte, ukazuje mi rôzne veci a pomenúva ich. Potom mi rozpráva, o čom sú knihy na policiach. Vysvetľuje mi, ako funguje počítač, televízor, rádio. A prečo nám za oknami stále poletujú holuby a vrany. Ja sa spokojne usmievam a ocino hrdo ukazuje mamine, že akú múdru dcéru im vychová. A že som zázrak a ten najlepší vynález od čias Adama a Evy. Nechcem mu kaziť radosť, ale je mi jedno, o čom hovorí a čo mi ukazuje (veď čo je šiši? ja vidím akurát tak na 30 centimetrov). Hlavné však je, že ma nosí na rukách.No a poviem vám, nemám teraz najlepšie obdobie. Problém mi robí denný spánok. Mamina hovorí, že by som mala prespať väčšinu dňa a ja ho skôr prebdiem. Ale keď mňa baví všetko pozorovať! A super je aj cumlíkovanie. Dajú mi do pusy cumlík a keď si spokojne sadnú, vypľujem ho oblúkom čo najďalej a rozplačem sa. Po niekoľkých vydarených zopakovaniach si takto
vymôžem všeličo. Chvíľu sa mi prihovárajú a robia mi opičky. Potom ma dajú do toho môjho vozidla a vystrčia na balkón (niekedy im na to skočím, aby mali radosť). Občas ma dajú do autosedačky, kde sa schúlim do takého klbka, ako som bola ešte v maminom brušku. Ale najradšej som, keď ma vezmú na ruky. Ocino vraví, že ma na to naučia a bude zle...nuž, dovolím si nesúhlasiť, lebo takto mi bude vždy dobre a im má ísť predsa o moje blaho, nie? No a tiež mám rada, keď si ma dajú k sebe do obývačky a pozerajú telku. Ja zatiaľ skúmam vankúš, o ktorý ma oprú. Niekedy sa naň dokážem dívať aj päť-desať minút a ocino krúti hlavou, a mrmle si: „Tá naša Martinka je nejaká popletená. Pestrofarebné hračky ju neupokoja, ale na obyčajný jednofarebný vankúš sa díva ako zhypnotizovaná.“
Nuž, čo narobíte? My, malé stvorenia, sme plné záhad a prekvapení...
Foto: ocino
