Mám za sebou veľké dobrodružstvo. Začali mi dávať akési nové jedlo. Volajú to príkrmy. Ale vždy sú to len nejaké kašičky, raz zemiaková, potom mrkvová, brokolicová a už mi dávali aj z rozmixovaným mäskom. Spočiatku mi to rozotierali po celej tvári a sedačke, pretože som sa snažila, aby sa mi niečo z tej brečky nedostalo do úst. Niekedy sa mi dostalo z tej kašičky aj do nosa, občas do oka a vtedy som sa rozplakala a vyrazila som maminke lyžičku z ruky. Fíííí, tá krásne letela na stenu, vážne. Predsa len – niet nad dobré teplé mliečko. Ale postupne mením názor – veď ako vraví ocko, len blázni nemenia názory. A tie kašičky mi začínajú chutiť. Ale nie všetky. Minule som nechcela takú zelenú gebuzinu a tak ocko vzal maminke lyžičku z ruky, odtisol ju a hovorí: „Teraz ti to ukážem!“ Urobil s lyžičkou lietadielko, napodobňoval ho a prihovára sa mi „Hmm, to je dobrotka, pozri...a priletela k tebe až z ďalekých krajín...fíha, ochutnaj, nech neleteli nadarmo...“ Tak teda otvorím ústa, ocko mi do nich vyprázdni lyžičku-lietadielko a víťazoslávne sa zadíva na maminku: „Vidíš, takto sa musí ísť na deti. S psychológiou!“ A začnem pomaly všetko vypľúvať. Na bradu, na košieľku, vedľa stoličky.
Uplynulé týždne som bola trošku mrzutá. Chvíľami som si len tak ležala a zrazu, z ničoho nič, som začal mrnčať. Neviem, čo mi bolo, no občas to prechádzalo až do plaču a maminka nevedela, čo so mnou má robiť. Zobrala ma na ruky, chodila so mnou po byte, trošku sa mi uľavilo, ale nie nadlho. Ani v noci sa mi
nespalo najlepšie. Dali mi novú plienku, uvarili mliečko, rozprávali sa so mnou, ukazovali hračky...a nič. Nezaberalo. Keď ráno ocko odchádzal do práce, mrmlal, že v noci poriadne ani nezažmúril oči. Ale že som ich nezažmúrila ani ja, to ich vôbec nezaujíma. No potom mi náhodou dostal maminkin prst do pusinky, stisla som a ...maminka utekala k telefónu, aby zavolala ockovi: „Hádaj, čo máme nové,“ rozžiarila sa, keď ocko zdvihol. „Maťka má prvé dva zúbky, predstav si!“ Tak už máme doma aj zubatú, uťahuje si zo mňa ocko. Už mi je lepšie, ale vraj sa nemám tešiť, lebo nie je všetkým dňom koniec . Neviem, čo tým mysleli...
Som tvor spoločenský. Už ma nestačí len tak odložiť na posteľ, dať po hrazdičku, odbiť hračkami a sem-tam na mňa nakuknúť. To veru nie. Už potrebujem spoločnosť. A maminka s ockom to našťastie pochopili, i keď mohli aj skôr. Keď ocko ráno cvičí, položí ma na gauč a ja sledujem, ako tam smiešne poskakuje, na čele mu naviera veľká červená čiara a sťažka vzdychá. Maminka si ma zasa uloží do kuchyne na deku, keď varí a dá okolo mňa hračky. Tie ma až tak nezaujímajú a radšej pozorujem, čo dobré zasa ukuchtí. Stále mi hovorí, že sa mi to raz zíde, ale pochybujem. Ja budem celý život jesť už iba u maminky.
Vybrať správny cumlík, to je vám hotové umenie. Mám jeden obľúbený, hoci mi občas ponúknu iný, ale žiadny ma tak neupokojí ako môj ružový. Ocko tvrdí, že záleží na tvare, veľkosti a druhu materiálu. Taký žltkastý je latexový, vraj prírodný, ale keďže obsahuje tuky, rýchlejšie sa opotrebováva. Cítim to na fľaškovom cumlíku – ten už nie je nič moc. Silikónový cumlík podľa ocka zasa drží tvar, ale ľahšie sa prehryzne, takže stále mi pozeral do pusinky, či mi ešte nerastú zúbky. Dôležitý je aj tvar gumičky – mala som taký plochý z oboch strán (symetrický, pozn. zapisovateľa), guľatý, ale najlepší je zhora guľatý a zdola zrezaný. No uznajte, hotová veda. Ešteže ja viem, čo je pre mňa najlepšie.
Foto: ocko
