Ale späť k tej sliepke. Keď si len tak vyjdeme na kočíku von, rada si prezerám okolie a papkám pri tom. Suchý rožok, chlebík alebo piškótky. Zamyslene sledujem život naokolo a je úplne prirodzené, či si pri tom namrvím do kočíka. No povedzte, vám sa to nestáva? No a vtedy si ma doberajú, že som ako sliepka – plno omrviniek, ktoré potom zberám a dojedám. Mimochodom, tu sa mi osvedčila moja novinka – pinzetový úchop. Dvomi prstami – tým veľkým hrubým a tým vedľa neho – dokážem vziať aj tú najmenšiu omrvinku a šup s ňou do pusy. Podľa mňa to nedokáže každý. Občas sa tak vyberiem po byte a keď na nejakú omrvinku narazím, vyskúšam si svoj pinzetový úchop.
Pred pár dňami sme boli v akejsi továrni PES, kde vyrábajú autá. Tie, čo jazdia po cestách, brm, brm. Ocko mi zanietene vysvetľoval, ako – citujem – tieto francúzske tátoše vzvnikajú. Ako ich postupne montujú, karosériu a dvere zvlášť, ako dávajú dnu motor, prešli sme popri celej montážnej linke....ale poviem vám, bolo toho na mňa priveľa. Mňa zaujalo hlavne to zelené a tiež také modré ako nebo a ešte červené na konci, lebo sa mi hodilo k svetríku.
Ocko je zo mňa na nervy. Ale ja za to nemôžem. Vážne! Vraj celý deň mrnčím, nevydržím dlho sama a dožadujem sa pozornosti. „No bodaj by nie, veď chce komunikovať,“ hovorí mu na to maminka. „Ale prečo musí hneď mrnčať, vydávať tie zvuky,“ pýta sa ocko. No prepáč, som tvor spoločenský a potrebujem kontakt! Takto si ho vynucujem možno otravne, ale inak to zatiaľ neviem. A vôbec, maminka mala pravdu, keď povedala: „Nuž, musíš ju ľúbiť aj takú umrnčanú!“ A ocko: „Veď ja ju ľúbim, ale mám pocit, že to iba naše dieťa sústavne mrnčí, iné nie.“ Nuž, aspoň v niečom som jedinečná, nie?
Včera sme boli s ockom chytať kvapky. Vonku totiž pršalo a môj ocko presadzuje názor - ako vraví - že musím ísť aspoň raz za deň na čerstvý vzduch. Tak ma teda aj s kočíkom zabalil do takého priesvitného čuda a vyrazili sme von. Bolo to zvláštne pozerať sa cez to, ale pekne na to čudo dopadali kvapky. Ja som sa ich snažila chytať, ale nešlo to, nemohla som sa k nim dostať. Až neskôr som objavila, že cez ten otvor vpredu treba vystrčiť ruku (viď foto) a ony mi padajú do dlane samé.
Zažila som aj svoje prvé hody. Síce neviem, prečo sa to volá hody, lebo ja som príliš nehodovala, ale veľa som toho videla. Kolotoče, balóniky a teraz pozor: prvý raz som sa hojdala. To vám je super vec. Už ste to niekedy skúsili? Len si tak sedíte a môj ocko vás bude hojdať. Sem a tam, dopredu a dozadu. Mala som pocit, že lietam... keby som mala viac vláskov, určite by mi poletovali vo vetre. A nech sa potom nikto nečuduje, že keď ma vyberali z hojdačky, spustila som krik. Veď to je barbarstvo, rušiť nás, bábätká, pri takom zážitku!
Za posledný mesiac som sa naučila super premiestňovať. Zatiaľ síce nelozím – maminka hovorí, že také veľké dievčatko by už malo loziť – ale aj tak sa dostanem všade. Mám špeciálnu techniku – prevaľujem sa, postupne sa natáčam a bez problémov sa dostanem do vedľajšej izby. Veď je toľko toho na pozeranie, objavovanie, skúmanie! Niekedy sa mi nožičkami podarí otvoriť skriňu a povyťahujem špagátiky, z políc knihy. Najradšej vyhadzujem ockovi na zem cédečka a dévedéčka. On ich potom prácne ukladá naspäť, ja zasa menej prácne povyhadzujem a tak dookola. Je to zábavné a uvidíme, koho to prestane baviť skôr. Mne sa to teda zatiaľ veľmi páči...
Foto: ocko
