Mám rád tie sobotné rána, hoci nie vždy to dopadne ideálne. Ako minule...
Električkou sme sa zaviezli zopár zastávok a Maťka stihla zatiaľ všetkým cestujúcim prezradiť, kam a prečo ideme. Na trhovisku to žije a to máme radi. Najprv si všetko pekne prejdeme, popozeráme ponuku a ceny, držím Maťku za malú rúčku a vysvetľujem. „Toto je patizón...toto zasa baklažán...“ Pozrie na mňa a skúša opakovať „Balakžán, pazitón“, akosi sa jej na prvý raz prehadzujú písmenká. Nevadí. Užívame si to, vychutnávame si to množstvo stánkov, predierame sa pomedzi ľudí a pomaly začíname nakupovať.
Sem- tam mi Maťka odbehne, keď práve platím, ale nikdy nie ďaleko. Mám ju periférne nadohľad. Obzerá si pomaranče, chytá do ruky a chce zahryznúť... „Nie, Maťka, najskôr treba dať dolu šupu, toto by ti nechutilo. A hlavne, najskôr ho musíme kúpiť,“ beriem jej z ruky obrovský pomaranč a podávam predavačke. Pridal som aj kamaráta, snáď budú šťavnaté.
Kráčame ďalej, ruksak už máme skoro plný. Jablká, pomaranče, paradajky, žltý melón, uhorka, zemiaky... ešte nejaké hrušky, možno domáci med a aj hrozno. Maťka všetko fascinovane sleduje, občas vezme do ruky nejaké ovocie, ktoré doteraz nevidela a ja vysvetľujem. Predavačky sa občas usmejú, niečo sa jej spýtajú, Maťka sa zahanbí, ale po pár sekundách už s nimi komunikuje ako so starými známymi. Práve vyberám pri jednom pulte krásne hrušky, keď zrazu začujem: „Ty pankhart jeden zlodejský!“ Naľakane sa pootočím a to predavač od vedľajšieho pultu kričí na moju Maťku. Z úst mu prskajú sliny, na čele navretá žila, ktorá ide už-už prasknúť.
Maťka sa v polceste zarazí, v rúčke drží nektarinku a vystrašene sa díva na „uja“. Nechápe. Ani ja. Priskočil som k nej, vzal som nektarinku a vraciam ju späť na pult so slovami a náznakom úsmevu: „Nebojte, určite nechcela kradnúť, len ju chcela chytiť, podržať, pozrieť si...ja viem že by to nemala, ale...“
„To by teda nemala, zlodejka jedna!“ nenechá ma dokončiť predavač. „Tu zoberie jednu, tam druhú, hentam niečo iné a máte nakúpené, čo?! Dobre ste si ju vychovali, len čo je pravda!“
To už sa na nás dívajú ľudia naokolo, pristavujú sa a sledujú, čo bude ďalej. Vrie vo mne zlosť, ale od prírody som pokojnejší typ človeka a tak už bez úsmevu, ale chladne odvetím: „Ak ste mali niekedy deti, viete, aké vedia byť zvedavé. Preboha, veď nemá ani tri roky a celkom si neuvedomila...“
„Ale prosím vás! Čo si neuvedomila?! Dobre vie, čo robí. Moje decká by si také čosi nedovolili, ja som ich držal inak skrátka,“ soptí predavač ďalej a ja zatrúbim na ústup. Nadarmo sa budem s ním dohadovať, ospravedlňovať, hádať sa. On už má svoju pravdu.
Chytím Maťku za ruku a odvádzam ju preč. Ešte raz za nami letí „pankhart zlodejský“ a ja cítim zopár zvedavých pohľadov. Nie je mi to príjemné, cítim sa trápne a Maťke je skoro do plaču. Dnes sme síce donakupovali, ale nabudúce sa tam vrátim opäť. Jeden vred na koži vám predsa neskazí život. Ďalšiu sobotu prídem nakúpiť zasa. Aj s tým mojím „pankhartom zlodejským“...
