Kofi Annan dorečnil a odvádzajú ho dozadu. Za ním sa vrhá aj klbko novinárov. Prvému asi tuctu sa podarí prekĺznuť, ďalších už odmietajú pustiť – “Stačí”, postaví sa do dverí urastený ochrankár. Škodoradostne sa obzerám ponad plece a poslušne prepletám nohami za pánom Annanom. Počas chôdze robím svoju obvyklú prípravu: zapínam nahrávací minidisc a vkladám si ho do jedného vrecka. Do druhého si dávam nahrávaciu Mptrojku ako zálohu, keby minidisc zlyhal. A do vrecka na košeli fotoaparát. Takto ovešaný začínam prenasledovať Kofiho, pripravený kedykoľvek nahrávať a fotiť. Annana vodia po stánkoch výstaviska, kde predstavujú svoje rozvojové aktivity jednotlivé krajiny a organizácie. Všade kam príde, sú ľudia z neho uveličení, roztrasení. Ja sa hrdo vypínam, akoby som bol súčasť jeho tímu, pritom len behám za ním ako poslušný psík. Sem-tam urobím fotku a stále čakám na príležitosť niečo nahrať. Cítim v kostiach, že to príde...
Najvačsí frmol bol pri stánku OSN, ochrankári nás už nezvládali a znenazdajky som stál vedľa Annana tak blízko, že sme sa mohli aj objať. Podal ruku dvom-trom ľuďom z “jeho” bývalej organizácie a....rozbehnutý zrazu stíska pravicu aj mne. Usmievam sa, “je suis tres heureux de vous connaitre, monsieur”, rád vás spoznávam, pane a snažím sa nevšímať začudované pohľady ľudí z OSN, že čo to tu je za votrelca. Dav sa pohýňa ďalej a ja som Kofimu stále v pätách. Veď tým podaním ruky ma akoby prijal medzi svojich, no nie?
Pri stánku Africkej únie si Kofi Annan prezerá krásne fotografie, spomalí a ja robím prvé lepšie obrázky. Lúči sa a vykročí k ďalšiemu stánku. Novinári sa na neho lepia, ja samozrejme medzi prvými s foťákom pri oku a hneď za mnou kameraman z francúzskej televízie France5. Párkrát mi už buchol kamerou do hlavy, na čo som síce z tlačeníc relatívne zvyknutý, ale tentoraz som dostal poriadnu pecku. Obrátim sa, aby som pohoršene aspoň zapchkal “pch, no toto”, no v tej chvíli sa Kofi Annan zastavil, lebo mu ešte podávali tričko s logom a nejakým obrázkom Africkej únie. Vrazil som do neho iba jemne, o to viac som mu však kopol do nohy, na čo on obrátil hlavu a ja som zmätený automaticky stlačil spúšť (tak to aj vyzeralo - viď foto). Myslím, že nebol nadšený, ani výraz tváre nebol najvľúdnejší, ale ak ma doteraz príliš neregistroval, teraz si ma už určite všimol J . Ospravedlňujúco som sa zaškeril a udavačsky som palcom ukázal na kameramana za mnou. Kofi sa jemne pousmial a pokračoval ďalej. Tak ak by aj chcel dať minirozhovor, teraz mi to už určite nehrozí, pomyslel som si.
Takto sme pokračovali ďalšie dve-tri minúty, expresne navštívil zopár stánkov, pristavil sa pri akomsi špeciálnom bicykli a vydal sa k zadnému východu, kde už na neho čakala limuzína. Ak nie teraz, tak už nikdy, myslím si. Odkladám foťák do vrecka a vyberám nahrávače držiac ich ako kovboj svoje kolty. Stále sa mi darí byť k nemu najbližšie, ochrankári už na mna rezignovali (boli sme takí kamoši, že sme pokojne mohli posedieť pri kávičke) a tesne pred východom sa Kofi Annan zastaví a otočí. Je to tu, tasím svoj kolt-minidisc a v trme-vrme i prítmí stláčam REC. “Only two questions”, zahlási Annan a pri mojom nádychu už chlapík z nejakej telky kladie otázku. Predbehol ma. Nasleduje krátka odpoveď a moja chvíľa. “Stále hovoríme o klimatických zmenách ako hrozbe, ktorá sa blíži,” spúšťam svoju naučenú otázku vo francúzštine, čím som odstavil minimálne polovicu mračiacich sa anglicky hovoriacich novinárov, “ale nie sme už obeťami týchto zmien? Nedejú sa tu a teraz?” Kofi Annan
odpovedá a ja ani nepočúvam, čo hovorí, len vypínam pyšne hruď, akoby som práve prekonal svetový rekord. Kofi dopovedal, otočil sa, za dve minúty nasadol celý jeho tím do piatich áut a odchádzali. Rozradostený som mal chuť zakývať mu, ako starému priateľovi. Otočil som sa späť do výstavnej haly, pozrel som na minidisc, že ho stopnem...a až teraz ma oblial skutočný pot. Na začiatku som spustil nahrávanie, ale nevšimol som si stlačenú “pause”....nenahral som tak ani jedinú sekundu, ani štek, hoci som sa mu s vypätím všetkých síl držal stále v pätách a trapošil. Nuž, aj takto vznikajú-nevznikajú exkluzívne rozhovory...
Foto: MB
