Tamara Heribanová taký napísala. Volá sa Predavačky bublín . Ironicky a pichľavo sarkasticky poukazuje na poklesky, ponižovanie, strápňovanie sa v šoubiznise a celkovo v mediálnej sfére. Pretvárka, egoizmus, skreslený pohľad na seba aj iných, stádovitosť, manipulácia, intrigy, materializmus...
„Keď som bola malá, myslela som si, že volavka je pokorný, vznešený a krásny vták...Neskôr som pochopila, že volavka je nešťastníčka v šoubiznise, po ktorej nikto ani neštekne. Celé dni pozerajú na displej mobilu a čakajú, že príde ponuka. Že niekto zavolá, ak už nie niekto z produkce, tak aspoň nejaký pomýlený redaktor. Nikto však nevolá. Tak volajú ony. Neuvedomujúc si, že existuje listina, na ktorej nikdy nebude figurovať ich meno...“
Tamara Heribanová píše už piaty rok pre časopis Emma, prostredie médií pozná dokonale... aj preto, že pochádza z rodiny Heribanovcov. Mama i otec jej určite majú čo porozprávať... Tamara má však okrem dobrého pozorovacieho talentu aj talent literárny. Nenadarmo sa stala víťazkou rakúskej Poviedky 2002 a hlavnú cenu jej odovzdával prezident Heinz Fischer. No nevyužite tento talent!A tak Tamara napísala knihu Predavačky bublín, v ktorej nešla len po „pozlátenom a prebublinkovanom“ povrchu. Vie citlivo a trefne pomenovať to, čo cítime a možno vidíme, ale akosi si to nechceme priznať... majstrovsky odkrýva šupky cibule, z ktorých sa tlačia slzy do očí a tečie nám z nosa...so zručnosťou chirurga sa dostáva cez obal a odhaľuje to, čo prežívame vo svojom najhlbšom vnútri, v najtajnejších zákutiach našej duše. Áno, ľudská psychika je komplikovanejšia ako akákoľvek tajnička.
Hoci štýl Tamary Heribanovej nie je bežný, rýchlo sa naň naladíte. Je moderný, literárny, chvíľami píše telegraficky, s citom, ale predsa s nadhľadom a akoby zároveň chladne, nezaujato. Kapitoly pripomínajú skôr poviedky, mikroúvahy, ktoré spája ústredná postava outsiderky Evy Widermanovej. Tá je však vykreslená tak plasticky a farebne, že s ňou súcitíte, keď ju okašle jej „láska“ Miro; uškŕňate sa, keď jej akási celebritka div nepridŕža hlavu nad záchodom, aby sa jej lepšie dávilo; prikyvujete čítajúc o jej vzťahu ku kaktusom, ktoré sú ako vzťahy...
„Pestujem kaktusy. Nevyžadujú veľa opatery, vody, ani hnojiva. Najradšej mám tie s väčšími, asi centimetrovými pichliačmi... Mala by som rada aj iné kvety, napríklad hortenzie, orchidey, skalkové ruže, medvedie jazýčky, palmy rôznych druhov, ale ich pestovanie ma poväčšine sklame. Neznášam nevyvážené vzťahy. Kvety polievam, rozprávam sa s nimi, kupujem im nové črepníky a ich odpoveď? Po čase zvädnú. Preto pestujem len kaktusy.“
Predavačky bublín je pohodové čítanie, ktoré sa síce odohráva v čitateľsky príťažlivom prostredí médií (a ľahko identifikujete medzi postavami napríklad Adelu Banášovú, Flašíka, Gombitovú, Kolára či Malachovskú), no rýchlo zistíte, že príbeh ani nie je taký dôležitý. Život v redakcii, rozchod s Mirom, stretnutie s exláskou Vilom, návštevy u psychiatra... Ok, zaujímavé, pútavé, dobre napísané. No podstatný je vnútorný život Evy, obnažovanie jej duše, jej neistota a zraniteľnosť, jej „naozajstnosť“.
Je precitlivená a vnímavá. Žije v tvrdom, cynickom svete plnom intríg a lží, preto si potrebuje vytvoriť akýsi svoj vlastný svet.
Aby prežila.
Tak ako sú dnes na tom mnohí...
Prečítajte si úryvky z knihy „Predavčky bublín“.
