Manželka sa rozhodla cestovať so 6-mesačnou dcérkou k rodičom na východ Slovenska. Vlakom. Problém nastal už pri kúpe lístka. Vlak má vozeň pre rodičov s deťmi, ale vo Zvolene sa niekoľko vozňov odpája.
„Aj ten pre rodičov s deťmi?“ pýta sa manželka.
„To ja neviem,“ odvetí nevzrušene pokladníčka. Keďže manželka cestovala sama, ťažko by sa jej rýchlo presúval kočík, ktorý musí isť do úložného vozňa, dieťa v autosedačke, dve cestovné tašky. „Skúste to zistiť,“ poprosila ju manželka. Pokladníčka nemala veľa chuti ani záujmu, a tak sme napokon pre istotu kúpili lístok do bežného vozňa s miestenkou.
Ďalší problém nastal, keď sme sa chceli s kočíkom dostať na druhé nástupište. K dispozícii boli iba schody, žiadna lávka, výťah, či iná cesta pre „kolieskových“. Pýtame sa pokladníčky, ako môžeme dostať kočík na druhé nástupište.
„Preneste ho,“ odvetí. Prekvapene sa na ňu dívam – „ako to má urobiť mamička s dieťaťom? Ja tu manželke pomôžem, ale keď je rodič sám?“ Pani pokrčí ramenami, ale mne to nedá a akosi mi nedochádza (to asi tými horúčavami): „To myslíte vážne? Hlavná stanica hlavného mesta štátu a nemáte nič, ako sa môžu dostať na nástupište ľudia s kočíkom alebo hendikepovaní?! Ako majú cestovať?!“
Odpoveď pani pokladníčky ma dorazila. Milé mamičky s kočíkom a hendikepovaní. Rada je jednoduchá:
„Tak necestujte vlakom!“
