Zobral som oznámenie o zásielke a išiel na najbližšiu poštu. Super, prišla mi kniha na dobierku, čo som si objednal. Až z Prahy, takže poštovné sa takmer vyrovnalo cene knihy, ale čert to ber. Keď sa inak nedalo ju prevziať a potreboval som ju...
Mal som zaplatiť 560 Kč, pani to prepočítala na eurá a zahlásila sumu. A dodala: „Plus 8,13 eura ako poplatok.“
„Aký poplatok?“ pýtam sa prekvapene. Osem eur nie je maličkosť, takmer 250 korún, tak sa mi nečudujte, že ma zaskočila...
„To je poplatok, že prevedieme tie peniaze na odosielateľa!“ vysvetľuje pani.
Stále v šoku sa jej pýtam, či sa nezmýlila. Veď ma to celé vyjde pomaly na trojnásobok ceny knihy...prepočítavam, pozerám na to z každej strany, ale stále sa mi to zdá priveľa. Začínam ľutovať, že som si tú knihu vôbec objednal, keď ma pani za okienkom dorazila:
„Objednali ste si knihu, tak musíte platiť.“
„To je mi jasné,“ odpovedám jej. „Ja sa z toho nevyzúvam, ale nezdá sa vám to priveľa? Vyše 200 korún poštovné, ďalších 250 korún poplatok...“
„Nuž, bla-bla-bla,“ niečo si mrmlala pani za okienkom, tak som ju požiadal, aby hovorila hlasnejšie , lebo nepočujem. A ona sa na mňa osopila:
„Tak beriete si tú zásielku alebo nie?!“
Zobral som. A vysolil som aj tých osem eur. Celkovo ma kniha za 390 Kč stála 900 Sk. A keď som sa spýtal, komu ide ten poplatok, či Slovenskej pošte, pani za okienkom odsekla, že „no a?!“
Prišiel som domov. Na stole sa na mňa uškŕňala žena na titulke Poštové zvesti. A titulok:
„....a víťazom sa stáva ZÁKAZNÍK!“
Hádajte, kam tie zvesti putovali...
