Bežný utorok. Odskočím si z práce na obed. Neďaleká reštaurácia s francúzskym názvom patrí medzi tie, kde chodievam častejšie...a nielen preto, že som frankofil, ale celkom dobre tam varia. A zasa až taký veľký výber v mojom okolí nie je. No to, čo mi tam dnes pripravili, som ešte nezažil...
Najskôr však malá odbočka – nedávno som v tej reštaurácii zažil inú „milú“ skúsenosť. Bolo to pred pár týždňami, bežný obed počas pracovného dňa. Len čo som začal jesť polievku, už mi priniesli na stôl hlavné jedlo.
"Uf, to už ste priniesli aj druhé?“ začudoval som sa. „Viete...kým dojem polievku, to druhé bude už studené..."
Čašníčka na mňa zazrela a otrávene precedila cez zuby:
"Šak ja to možem zobrať do kuchyne. Ale nemáte jedno, či to vychladne tam alebo tu na stole?!"
Toľko nedávna príhoda, ale vráťme sa k dnešku.
Do reštaurácie som prišiel pred jednou hodinou, usadil sa a objednal. Keď mi doniesli polievku, zaregistroval som akési pobehovanie a napätie v ovzduší. Neobsadené stoly začali spratávať, soľnička s koreničkou preč, aj vázička, obrus...
„Máme o druhej akciu, tak prosím ponáhľajte sa,“ zakričala polohlasne pani, asi vedúca reštaurácie.
Každého nového zákazníka posielala von. Nie práve najprívetivejším spôsobom, ale ok – možno to bola megaakcia a začínala pociťovať nervozitu.
Čašníci i pani vedúca okolo mňa pobehovali, pri dojedaní polievky mi vzali zo stola jedálny lístok, soľničku s koreničkou (vázičku našťastie nechali). Asi pol druha metra od môjho stola bol veľký umelý kvet, asi dva metre vysoký, o ktorý pani vedúca vždy zavadila a rozvírila prach do okolia.
Začal som rýchlejšie prežúvať, aby nemal prach šancu sadnúť na všetky zemiaky a grilovaný encián.
Pobehovanie personálu pokračovalo, chvíľami som sa obával, či mi spod taniera nestrhnú aj obrus, ale odolali. Musím sa pochváliť, že som pridal obrátky a snažil som sa jesť naozaj rýchlejšie.
Pani vedúca dala príkaz napísať na papier, že je rezervované a „vylepte to na dvere, nebudem to predsa každému hovoriť“. Periférne som sledoval, ako pristupuje od jedného stola k druhému a poháňa zvyšných zákazníkov. Čakal som, či príde aj ku mne.
Poteším vás, prišla:-)
„Mladý pán,“ oslovila ma, „trošku rýchlejšie, šup, šup, papkáme, o druhej tu máme akciu.“
Prekvapene som zdvihol zrak, našťastie zemiaky boli mäkučké, takže mi nezabehli. Zaskočený som zamrmlal „to myslíte vážne?“, ale pani vedúca už cupitala k ďalšiemu stolu.
Teraz príde ten zvrat – slabšie povahy, prosím, nečítajte ďalej!
Ja viem, že som hnusný, ale v tej chvíli som spomalil. Áno, odsudzujte ma, preklínajte moju drzosť, ale zo štvorky som zaradil dvojku a pokojne som dojedol.
Namosúrené a netrpezlivé pohľady som sa snažil ignorovať. Ešte som ani poriadne nepoložil príbor na tanier, už mi všetko odcestovalo do kuchyne.
Poslušne som zaplatil a vychádzkovým krokom som sa vrátil do práce.
