Každé ráno počúvam cestou do práce rádio na mobile. Francúzske France info, nech som v kontakte s francúzštinou. Hlasitosť vysoká, aby som počul. Biele slúchadlá sa mi ťahajú od uší do vrecka na bunde. Ako sa tak s električkou a asi tristo ľuďmi v jedinom vozni natriasame, zrazu...nič. Ticho. Žiadne „il est sept heure et demi, bonjour“.
Inštinktívne siahnem do vrecka, aby som pozrel, prečo nemám spojenie (predsa len, stiahnutá aplikácia sa občas na sekundu-dve odmlčí) a narazím na ruku. V mojom vrecku. Či skôr už takmer vonku a v nej môj milovaný smartfón. Stisol som cudziu ruku za zápästie a súčasne som sa obrátil. Patrila asi o pol hlavy nižšiemu chlapíkovi, slušne oblečenému s prešedivenými vlasmi a smiešnou čapicou. Ani vo sne by som ho netipoval za zlodejíčka, no svet je dnes obrátený naruby. Dejú sa aj bizarnejšie veci.
Pozreli sme si do očí, ja zaskočený, on prekvapený....ale keby sa lepšie prizrel, nemusel byť taký sprostý. Biele slúchadlá na tmavej bunde svietili hádam do Podunajských Biskupíc a mohlo mu napadnúť, že ak končia v danom vrecku, asi budú na niečo napojené. A tým niečím bol môj mobil.
Nuž, ani zlodejíčkovia už dnes nie sú to, čo bývali. Možno šikovní, „zruční“... ale blbí!
P.S. Ako sa to skončilo? Chlapík si vytrhol ruku z mojej, behom troch sekúnd sa predral cez masu ľudí a keďže sme práve zastavili pri Saleziánoch, vyskočil z električky a nebolo ho. Priznám sa, že som sa za tých pár sekúnd nezmohol na nič, zaskočený drzosťou a hlúposťou, prekvapene som len zízal a nechal ho bežať...
