kde si raz za štyri roky vyžobrú hlas a potom si robia, čo chcú. A keď sa ozveš, keď si dovolíš položiť otázku alebo vyjadriť nesúhlas, tak ti arogantne odvrknú: „Tak si založ stranu.“
Nie!
Demokracia nefunguje ako klub, do ktorého sa musíš najprv zapísať, aby si mohol hovoriť.
Nemusím mať stranícky preukaz, aby som mal hlas.
Nemusím mať titul, funkciu, status ani schválenie zhora.
Som občan a to úplne stačí.
Nie som divák. Som spolumajiteľ.
Tento štát nie je ich. Patrí nám a my im ho len prenajímame – dočasne.
To, že sedia v parlamente, ešte neznamená, že sú autority. Znamená to, že majú zodpovednosť. A pokiaľ si tú zodpovednosť mýlia s mocou, treba im to rýchlo pripomenúť.
Demokracia nie je pohodlná. Má štípať. Má bolieť. Má dráždiť.
Politici, ktorí sa boja otázok, nie sú silní. Sú slabí.
Politici, ktorí sa vyhýbajú konfrontácii, nie sú lídri. Sú úradníci vlastného ega.
A politici, ktorí ľuďom odkazujú, že nech držia hubu, kým si nezaložia stranu – tí by v skutočnej demokracii nemali prežiť ani jedno volebné obdobie.
A čo máme dnes?
– Skrátené legislatívne konania ako štandard.
– Ignorovanie verejnosti a odborných pripomienok.
– Výsmech mimovládkam, novinárom, komukoľvek, kto si dovolí nesúhlas.
– Vládu, ktorá sa správa ako majiteľ štátu, nie ako jeho správca.
To nie je chyba systému. To je rozklad jeho podstaty.
Demokracia je neustály pohyb zdola. Nie ticho zhora.
Skutočná demokracia nie je o tom, že volíme raz za štyri roky.
Je o tom, že máme právo – a povinnosť – neustále sa pýtať, kritizovať, zapájať sa, kontrolovať, spochybňovať.
A ak ti niekto tvrdí, že na to nemáš nárok, lebo „nemáš stranu“,
tak ti vlastne hovorí: „Tvoj názor nemá hodnotu, pokiaľ nie si jeden z nás.“
A vtedy je na čase ešte hlasnejšie kričať.
Nie pre seba.
Ale pre demokraciu. Lebo tá prežije len vtedy, keď sa jej ľudia nechcú vzdať.
