Podľa tohto zákona každý prejav,ktorým pôsobíme na svoje okolie, či už pozitívny, alebo negatívny, donútiokolie vyvolať rovnako intenzívne pôsobenie smerom k nám. Komplikácioustojacou v ceste k úplne samozrejmému pochopeniu tejto zákonitosti jeskutočnosť, že toto pôsobenie sa nemusí vrátiť v tej istej forme. Akoby satoto pôsobenie riadilo určitou stupnicou zrovnateľnou s kladnýmia zápornými číslami. Negatívne, deštruktívne pôsobenie, spôsobenie bolestiči už fyzickej, alebo duševnej môže reprezentovať čisto kvôli názornostimnožina záporných čísel. Pozitívne, tvoriace pôsobenie, spôsobenie slasti, čišťastia by v tomto prirovnaní reprezentovali množinu kladných čísel.Konkrétne číslo by potom vyjadrilo intenzitu tohto pôsobenia. Ak je potom napr.pocit šťastia s určitou intenzitou sprostredkovaný jednej osobe, má tomenšiu hodnotu v rámci tejto stupnice, ako pocit šťastia rovnakejintenzity vyvolaný našim pôsobením u dvoch ľudí zároveň. Prostriedkyreakcie nemusia byť zhodné s prostriedkami akcie, ich intenzita je všakrovnaká. Zároveň je v tejto súvislosti pozorovaný princíp kumulovania,hromadenia hodnôt viacerých akcií a ľubovôľa počtu reakcií, limitovaná ibaich celkovou hodnotou.
Vychádzajúc z tejtoodpozorovanej teórie vzišla nutnosť predstavy viacerých životov jednéhojedinca, ktorá by jediná odpovedala na otázku, prečo v niektorýchprípadoch nie je pozorovaná akcia, ktorá mala za následok istú reakciu.Očividné je to pri extrémnych reakciách prichádzajúcich v príliš skoromveku na to, aby bola spôsobená akciou zažitou v nami sledovanom živote.
Iným fenoménom vyplývajúcimz tejto teórie je nutná predurčenosť reakcií. Ak by sme si predstavilizápornú akciu v podobe napr. facky, jedinec, ktorý spôsobí reakciuv akejkoľvek podobe, by mal byť tiež „potrestaný“ a jeho akcia by mumusela byť vrátená. Vznikla by tak reťazová reakcia spustená len jednou akciou,čo by celkom odporovalo nami uvažovanému princípu spravodlivého sveta. Ak sateda pripustí, že jedna akcia má za následok len jednu reakciu a nienekonečný rad, ľudia ako prostriedky tejto reakcie by nemohli byť týmtoprincípom ďalej „stíhaný“. Vysvetľovalo by to rôzne jednanie ľudí inšpirovanéakoby vnuknutím, alebo počutím hlasov navádzajúcich jedinca k istémuchovaniu s ktorým nie je stotožnený. Tieto vnuknutia, alebo motívysmerujúce len k realizácii reakcie k už prebehnutej akcii nemôžutvoriť nejakú separovanú časť od iných reakcií. Reakcie nespôsobujúce ďalšiereakcie teda tvoria nevyhnutne presnú polovicu „svetového diania“. Množinureakcií. Rovnako veľká je množina akcií. Polovica skutkov je teda konaná„beztrestne“, pretože predstavuje „trest“. Svet tak z toho vychádza napolypredurčený. Ako však rozpoznať, či náš konkrétny skutok je akciou, alebo lennevyhnutnou reakciou?
