Už zo svojej podstaty je politika na štyri svetové strany nezmysel, ktorý znamená stagnáciu. Tie štyri protichodné smery sa navzájom negujú. Ak idete na sever, idete proti juhu a ak idete na východ, idete proti západu. A naopak. O Ficovi mnohí hovoria, že je Mečiarovým klonom a majú pravdu. Aj on niekedy rozpráva rýchlejšie, ako myslí. Jeho spásonosná zvesť pre Slovákov, spočívajúca v politike na štyri svetové strany po prevzatí vlády, je toho jasným dôkazom.
Po dvoch rokoch takej politiky, keď sa Slovensko začalo ocitať na prahu medzinárodnej izolácie a Fico, v očiach ostatných svetových lídrov v pozícii prázdneho táraja, bolo potrebné dať tej nehybnosti akúsi dynamiku. Preto sa premiér zamyslel a hneď sa prejavila jeho genialita. Okrem plošného, objavil aj priestorové videne politiky a v ňom našiel ďalšie dva smery. Hore a dole. Poučený protichodnosťou si vybral už len jeden. Dolu, do pekla. A on na bielom koni.
Či sa tam nechá vtiahnuť celý národ je na samostatné zamyslenie. Ale nikto z vlády neprotirečil a preto sa dá predpokladať, že ona pôjde prvá. Smeráci na koňoch a tí z Hlasu a národniari na somárikoch. Tým, ktorí Fica svojho času zradili sa netreba čudovať. Oni sú pred ním v pozícii kajúcnikov. Ale SNS?
Ľudia okolo Danka nemajú žiadnu hrdosť. Prirástli k svojim ministerským a poslaneckým stoličkám až priveľmi a vo svojom prostredníkovi k svojim dnešným funkciám už vidia len panáčika na otĺkanie. Či už je to Taraba, Šimkovičová, Huliak, MIchelko atď. Aj preto je Dankov somárik na ceste do pekla najfrustrovanejší. Jemu, ako predsedovi koaličnej strany, ostal len flek podpredsedu NR. Toto je jednou a najpravdepodobnejšou z možných príčin, že sa tiež nespráva ako voš pod chrastou.
Dankova, akože, kritika Ficovej vlády môže byť tiež aj hraná. Čas od času bude pred verejnosťou robiť to čo Kotlár, teda mútiť vodu na odpútanie pozornosti, aby sa nejak dovládlo. A za zmienku stojí aj ďalšia z príčin jeho „nespokojnosti“ so súčasným stavom. Zvolebnieva sa a Danko bol potvrdený vo funkcii predsedu strany. To síce svedčí o spokojnosti regiónov s jeho politikou, ale nie so súčasným stavom strany vo volebných prieskumoch. Preto sa rozhodol buntošiť, hoci je každému jasné, že búcha po stole len tak, aby ho Fico nepočul. Akurát sa z tej hranej rebélie ukazuje, že pre staronového predsedu sú percentá dôležitejšie, ako narastajúca chudoba.
Na politike súčasného vedenia SNS nie je nič slovenské, ani národné. Robia to čo Smer. Robia len pre seba a strašia. Strašia, lebo sa sami boja. Jedni nezávislých súdov a druhí o svoje korytá. Strašia liberalizmom a progresivizmom. Prekrúcajú význam týchto slov a vôbec si nerobia ťažkú hlavu z toho, že v konečnom dôsledku vlastne strašia slobodou a napredovaním.
Danko sa bojí budúcnosti. Jeho kritika je jalová. Na rozdiel od ostatných síce priznáva, že vie o neduhoch v spoločnosti. Ale sledovanie jeho verejných vystúpení je zbytočne stratený čas. Každé z nich uzatvára vyhlásením, že on túto vládu nepovalí. V jednej z posledných tv debát sa dokonca odviazal: „Ja tu radosť opozícii neurobím.“ Takže nie národ, opozícia je u Danka na prvom mieste. O jeho dezorientácii svedčí aj ďalší fakt. Béla Bugár po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej oľutoval, že v roku 2016 do vlády s Ficom šiel. Andrej Danko naopak. Želá si, aby Fico bol taký, akým bol v dvetisíc šestnástom.
Je celkom možné, že Dankov somárik, čo v prenesenom význame slova treba chápať, ako voličskú základňu SNS, nakoniec svojho jazdca zhodí a zablúdi k Uhríkovi. A on aj so svojou suitou bude musieť do sľúbeného pekla nakoniec pešo. Ak by sa tak stalo, ozajstnými národniari mu s radosťou zaželajú šťastnú cestu.
