Neduh pohŕdania zákonom sa vládnou mocou šíri, ako mor. Po Dankovi, Kaliňákovi, mladom Gašparovi atď., sa najnovšie nakazil aj Šutaj Eštok. O súdnom rozhodnutí zo sporu ktorý prehral hovorí: „Mne sa to javí ako neprimerané zvýhodnenie partie obvinenej z trestnej činnosti.“ Rozsudok prijíma s pokorou typickou pre všetkých členov strany pekných ľudí (Hlas): “Na svojom výroku trvám a kedykoľvek a kdekoľvek ho zopakujem.” Z takýchto vyjadrení je úplne zrejmé, že verejného ospravedlnenia sa od Šutaja Eštoka, sa policajti postavení mimo službu nedočkajú ani in memoriam.
Obzvlášť nie, keď ho podporil aj minister obrany, Kaliňák. Ten na obranu svojho, mocou nakazeného kolegu, neváhal využiť aj vlastnú mater. Vraj by bola milionárkou, keby ho nechránila pred zábudlivosťou. Bolo by to aj celkom vtipné, keby už raz podobný trik nevyužil v prípade svojho pochybenia v daňovom podvode s nehnuteľnosťou, v chorvátskom Pagu. Ani on vo svojej zahľadenosti do seba nikdy nepochopí, že zneužitie vlastnej rodiny a vlastných detí je úbohosť. Argumentovať „vyšším záujmom“, čím má byť, akože, ochrana súkromia rodiny a detí, je papalašizmus na druhú a nefér, najmä voči iným verejne činným osobám, ktoré tiež majú svoje rodiny. Opitosť mocou aj jemu velí preklopiť pozornosť na toho, kto si dovolil jeho nezákonné konanie zverejniť a víťazoslávne dodať, že by to urobil znova.
Pre získanie úplného obrazu arogancie moci je nevyhnutné nazrieť do Ficovej kuchyne. Z nahrávok z chaty v Čifároch je zrejmé, že „šéfovi“, a ani jeho poskokom, nič nie je sväté. Ani záhrobie. Uvažovať o prenesení zodpovednosti za niečo na nebohého Lučanského je cynizmus najhrubšieho zrna. Najmä, ak pôvodcovia tejto myšlienky uvažujú v tom duchu, že ten už aj tak nič nepovie.
Ficovi posluhovači, v snahe zapáčiť sa, sú schopní robiť propagandu jeho sociálnodemokratickému, dnes už len blúzneniu, s čímkoľvek. A radi by aj s kýmkoľvek. Lenže, nie každý sa dá zlanáriť. Nie každý z kultúrnej brandže je ochotný zapredať dušu za povestných tridsať strieborných a pokaziť si reputáciu nadobro. Nie každý chce byť ako Rózsa.
Keď nenájdeš medzi živými, treba hľadať legendu – Karol Duchoň.
Duchoň je dodnes uznávaná osobnosť nielen na Slovensku a nezaslúži si byť nástrojom politickej propagandy. Nezaslúži si, aby ho niekto zneužíval vo svojich nostalgických spomienkach na bývalý režim. Nezaslúži si byť magnetom odpútavacej akcie, ktorá má slúžiť ako náhrada zhromaždení organizovaných pri príležitosti výročia Dňa boja za slobodu.
Propagandistom Smeru to je ale jedno. Priživili sa na ňom s akciou, ktorá síce bola pôvodne plánovaná ako apolitická, ale prečo to nevyužiť. Oni dobre vedia, že ľudí nazvážaných do Nitry vôbec nezaujíma, že sa stanú účastníkmi politickej akcie konanej z vypočítavosti. Ani cynizmus, ktorý sa dá z toho vycítiť. Oni sú naopak radi, že z pódia z ktorého zaznejú známe skladby slovenskej legendy zaznie aj hlas ich idolu zo Súmračnej. Bez najmenšieho ostychu dajú svojej akcii názov „Deň rešpektu k inému názoru“. Lebo vedia, že názor protagonistu, ktorému bol večer venovaný, nezaznie.
Žiaľ, aj takúto podobu má jedna z Ficových istôt.
