„Sme naivní, ak si myslíme, že dokážeme vyhrať konflikt s nukleárnou veľmocou.“ Takýmto strašením Šutaj Eštok síce iba imituje svojho bývalého, vlastne aj terajšieho „šéfa“, ale vo svetle už avizovanej premiérovej cesty do Moskvy sa to javí ako dobrá šplhúnska taktika.
Je celkom možné, že plurálom „myslíme“ myslel Šutaj Eštok okrem seba, svojho „šéfa“ a pánov z dvojice Bla-Bla aj ďalších zo svojho blízkeho okolia. Ale to, že tou predposratosťou chcú spolu opäť nakaziť celé Slovensko je neodpustiteľné. Vedia totiž, že akceptáciu ruských tankov na Ukrajine najľahšie docielia šírením strachu.
K spomínanej naivite je treba povedať, že nukleárny veľmo-cár z Ruska sa isto nebude pýtať Šutaja Eštoka a samozrejme ani nikoho iného, či, a kedy môže stlačiť ten apokalyptický gombík. Ak si neváži ukrajinské životy, neváži si ani slovenské a ani tie ruské. Dobrým príkladom je taký Prigožin.
Potom je tu otázka výhry. Kde nabral Šutaj Eštok, že niekto chce vyhrávať na nukleárnou veľmocou. Veď stačí, ak nukleárna veľmoc stiahne svojich vojakov z cudzieho územia a je po konflikte.
A nakoniec. Aj keď sa na Ruskú agresiu na Ukrajine pozeráme len prizmou výhra a prehra, aj tu je Šutaj Eštok úplne vedľa. My, Slovensko, sme nad nukleárnou veľmocou vyhrali už tým, že vstupom do EU a NATO sme sa stali súčasťou demokratickejšej časti sveta.
A naši dnešní spojenci vyhrávajú tiež. Tým, že našli jednotu vo vojenskej podpore napadnutej Ukrajiny. Nevydali ju napospas osudu tak, ako Československo v septembri 1938, alebo v auguste1968. Vďaka tomu má Ukrajina šancu ubrániť si svoju nezávislosť.
Ale, načo rozprávať o nezávislosti ľuďom, pre ktorých závislosť Slovenska na ruskom plyne a rope, teda ich kupovanie, je dôležitejšie, ako ľudské životy na Ukrajine len preto, aby sa mohlo tvrdiť, že sankcie EU voči Rusku sú nefunkčné.
