Najväčší justičný omyl v histórii ľudstva sa stal práve na základe presvedčenia, že obetou Božieho Syna sa zachráni celý židovský národ. Dnes poznáme dôsledky takéhoto uvažovania. Židovský národ síce získal po dlhých stáročiach vlastný štát, ale je nestabilný, opäť vo vojne a aj to je príčinou toho, že mnohí z tohto národa radšej ostávajú roztrúsení po celom svete.
Podobne môžu dopadnúť aj Slováci. Ich politickí predstavitelia sú schopní akceptovať výčiny svojho vodcu bez ohľadu na budúcnosť celého národa. Zlepenina v zložení Smer, SNS a Hlas je schopná obetovať vlastný národ za svojho šéfa - Fica. A samozrejme aj pre svoje korytá a svoju beztrestnosť.
Najfarizejskejší z tohto konglomerátu sú tí, pekní, z Hlasu. Rečami sa síce od Smeru sem tam dištancujú, ale ak ide do tuhého, vždy stiahnu chvosty. A nikdy to ani inak nebude. Dôvod je príliš jednoduchý. Systém našich ľudí, ktorého boli súčasťou, sa cíti v ohrození už pri myšlienke nielen predčasných, ale aj všetkých, pravidelne sa opakujúcich volieb.
Toto je hlavný dôvod, prečo Hlas nepôjde proti Ficovi, aj keď za posledné mesiace má toho na rováši neúrekom. A vôbec to nie sú zástupné témy. Či už je to jeho návšteva ruského agresora, strašenie pučom, snaha o rušenie politických relácií v TV, alebo vystupovanie proti pandemickej zmluve WHO. Jeho strach z budúcnosti sa dá najlepšie vytušiť z jeho rečí o Železnej opone a ešte viac je vidieť v snahe zabetónovať sa zmenou volebného systému. Na to však potrebuje ochrannú ruku. Vie, že u kolegov z demokratickej EU ju nenájde, tak prečo neoprášiť myšlienku tvorcu elektorátu ktorý zdedil, Mečiara: „Keď nás nechcú na západe, pôjdeme na východ“.
Fico sa najnovšie nechal počuť, že výmeny vlád vraj neprospievajú ekonomike. Ale toto sme tu predsa už mali. Jednu stranu cez niekoľko volebných období. A výsledok? Ekonomicky na dne a morálne ešte hlbšie. Dokonca tak, že sa tolerancia zla prenáša aj na ďalšie generácie. Dnes si už aj mnohí mladí osvojili heslo: „Dobre už bolo“. Preto je dobré nenaletieť na manipuláciu s nostalgickými spomienkami na staré dobré časy a neosopovať sa na súčasných tínejdžerov, ani tridsiatnikov, že ako to oni môžu vedieť. Je lepšie ich poprosiť, nech sa spýtajú svojich rodičov a starých rodičov, koľko museli pred novembrom ´89 dať do vrecka vedúcemu elektra, ak si našetrili na podpultovú chladničku, alebo farebný televízor. Alebo, koľko rokov (ak vôbec) čakali v poradovníku na Žiguláka, alebo Favorita, lebo Trabanty v 84-om došli.
A nemusia to byť len otázky hmotného zabezpečenia. Určite bude zaujímavá aj odpoveď na otázku, ako často chodili napríklad do Vatikánu, na Námestie sv. Petra, na pápežskú audienciu.
