Aj keby Fico naozaj vyhrnul sveter a ukázal jazvy, ako povedal vo svojom víkendovom (24.11.2024) príhovore cez sociálne siete, aj tak by nezabránil konšpirátorom šíriť svoje pochybnosti o atentáte na neho. Ale zdá sa, že rola obetného baránka mu aj celkom vyhovuje a kalkuluje s tým, že mu prináša isté politické body.
Tých „prečo“ je už od jari, keď sám predpovedal vraždu popredného politika, seba nevynímajúc, tak veľa, že naozaj sa niet čo čudovať ľuďom, keď sa pýtajú... A pýtajú sa, lebo v prípade atentátu do seba všetko zapadá až príliš okato.
Bolo by zbytočné zamotávať sa do úvah, kto z politikov, čo na adresu svojho oponenta, kedy a kde povedal. Lebo zlo je na Slovensku už v takom vývojovom štádiu, že veľká časť spoločnosti považuje schopnosť politikov klamať za bežnú súčasť ich mentálnej výbavy. Usadilo sa tu a klamstvo je len jednou z jeho mnohých tvárí.
Skôr je tu zaujímavý iný, nenápadný detail. Manipulatívny spôsob, akým Fico odpúšťa svojím vinníkom. Cintulovi, ktorý ho išiel zabiť a vpálil do neho niekoľko guliek odpúšťa bezvýhradne. Ale ľuďom, ktorí ho na živote neohrozujú a sú iba oponentmi v politickom ringu, sa jeho odpustenie mení na pomstu.
Najvypuklejším je prípad Kisku. Odsúdený. Bez renty. A najnovšie aj bez ochranky.
Je ťažké veriť Ficovi, že sa exprezidentom nezaoberá, keď sa o ňom vzápätí vyjadruje, že je hanbou Slovenska. Pritom je celkom možné, že aj polovica národa sa za svoju voľbu v 2014-om vôbec nehanbí. Slová: „Pán prezident, ty buď kľudný, ja nikam neodchádzam,“ z roku 2018 sú iba jeho a veľa toho napovedajú.
Ako vidno, spôsob dvojakého metra sa síce dá uplatniť aj pri „odpúšťaní“, ale zároveň dokazuje, že samoľúby človek odpustiť nevie.
