Opísanie celéhopríbehu nie je našou snahou. Hlavnou niťou filmu je skutočnosť, že anglickýbankový úradník Nicholas Winton už v čase nemeckej okupácie organizovaltransporty na záchranu prevažne židovských detí, čím ich prakticky zachránilpred istou deportáciou do koncentračných táborov. Skoro 700 detí prežilo vďakaN. Wintonovi, z ich rodičov sa nezachránil nikto.
Vráťme sa späťk samotnému filmu. Vynikajúci scenár Jiřího Hubača, je podložený autentickými výpoveďamirežisérovej matky, ktorá ako dieťa prežila represie i muky koncentračnéhotábora na vlastnej koži. Film sa odohráva skôr v rovine toho, čopredchádzalo samotným deportáciám. Vyhýba sa priamym dôkazom ukrutnostívykonávaných na Židoch, to nie je cieľom tohto príbehu.
Popri paletevynikajúcich hereckých osobností, ako sú: Libuše Šafránková, Josef Abrhám,Ladislav Chudík, Jiří Bartoška a iní, v detských úlohách sa predstavili:dlhovlasé dievčatko – Soša, spolu so synom lekára – Dávidom. Soša, vlastnýmmenom Lucia Culková, pochádza z Bratislavy, v čase rozhovoru mala jedenásťrokov a bola piatačkou na Základnej škole na Nobelovom námestí. Od piatichrokov chodí na balet do detského baletného štúdia, rada kreslí, spievaa hrá divadlo. Kto videl muzikál Jozefov zázračný plášť, Lucku už videl,v tomto muzikáli účinkovala. Lucka a jej rodičia sa podelili so mnouo svoje zážitky a porozprávali o tom, čo predchádzalo samotnémufilmovaniu a ako to poznamenalo ich život.
Lucka, akoprebiehal konkurz?
Manželka pánarežiséra bola na vystúpení nášho detského baletného štúdia, všimla si nása tak sa spýtala našej vedúcej, p. Thierovej, či by nemohla doporučiťnejaké dievčatá. Pani vedúca vybrala i mňa a tak som sa dostala nakonkurz. Musela som tam spievať, recitovať báseň a to, čo mi prikázal pánrežisér.
Kde a akoprebiehalo nakrúcanie?
Film sa nakrúcaltri mesiace v Prahe, Třeboni ana ďalších miestach. Bolo to dosť náročné, pretože smemuseli cestovať domov, lebo sa, samozrejme nefilmovalo stále. Na nakrúcaniechodili so mnou aj starý otec i teta, pretože oco s mamou to nemohlivždy stíhať.
Zažila si prinakrúcaní nejaké humorné situácie?
Bolo to napríklad pri scéne, keď somDávidovi dávala chutnať marmeládu. Dávid, teda Braňo, asi mesiac potom nechcelvidieť a jesť žiadnu marmeládu.
Ako sa ti hralos Braňom a ostatnými hercami?
Lucka: Všetci herci boli ku mne i k Braňovi veľmi milí.
Mama: Pán režisér si ich veľmi chránil a dával na nich veľký pozor, abynapr.: nespadli z bicykla. Braňo je trošku skúsenejší, v Košiciachhrá Olivera Twista a natáčal už aj film. /Sokoliar Tomáš/. Aj keď je odLucky starší o tri roky, vo filme vyzerajú rovnako. To bol samozrejme cieľpána režiséra. Lucka sa musela tiež naučiť hrať na flautu i klavír, Braňona husle, pretože vo filme sú scény, kde hrajú spolu, napríklad na klavír.
Ako to bolos dabovaním?
Pri natáčaní sommusela hovoriť po česky, ale aby môj hlas vyznel dobre, dabovalo ma jedno českédievča. Ona sama mi potom povedala, že keby ma nepoznala, tak by si myslela, žeto hovorím ja.
Vieš, čo sastalo so Židmi počas vojny?
Lucka: S mamou sme rozprávali o tom, čo si museli počas vojnyvytrpieť.
Mama: Keď som film videla prvý raz, o scenári si každý sám urobíaký-taký obraz, predsa len človek, ktorý to sám neprežil, si to celkom neviepredstaviť. Film postupne graduje a nikto na začiatku nemohol tušiť, že hozáver privedie k slzám. Až ku koncu filmu sa dalo odosobniť od toho, že sačlovek pozerá na vlastné dieťa. Pri posledných scénach, keď Dávida chystajú naodchod do Anglicka, som sa zase vžila do úlohy matky: ako to ona muselaprežívať, keď ju opúšťalo dieťa a vedela, že ho už asi nikdy neuvidí...Vtedy sa mi už tisli slzy do očí – až tam si dospelý človek uvedomí, čonasleduje. Lucke som potom vysvetľovala, že neplačem preto, že Braňo je vovlaku a zachránený, ale že si uvedomujem ten hlbší zmysel a túskutočnosť, ktorá bola. Samozrejme, že inak to vnímala Lucka, ako dieťavtiahnuté do príbehu a inak to vníma dospelý divák, ktorého sa to už možnonatoľko nedotýka. Sám pán Winton po premiére hovoril, že tento film je prvý,ktorý zachytáva normálny život Židov, naproti tým snímkom, ktoré ukazujúnásilie, ukrutnosti a represie. Tak isto ani Lucka vo filme veľmi veľanerozpráva, ale režisérovým zámerom bolo vytvoriť akýsi protipól vážnejsituácie. Deti sa vlastne stále smejú, sú optimistami, sú veseléa neuvedomujú si, čo sa okolo nich odohráva. Soše a Dávidovinevadilo, že sa naučili nacistickú pieseň, im išlo iba o ich radosťa zábavu, ktorú chceli posielať ďalej – jednoducho, počujte nás, viemenovú pesničku.
Aká bolapremiéra filmu?
Mama: Premiéra bola veľmi dojímavá. Prebiehala v dvoch kinách súčasne.Najkrajšie bolo, keď po skončení filmu, po tých smutných scénach, zrazuzasvietilo svetlo na jeden bod v hľadisku a stadiaľ na javiskovychádzal dnes 93 ročný pán Winton a s ním ďalší dvaja páni – dvajažijúci z tých, ktorých on zachránil. Veľmi dojímavé bolo pre nás tiež to,keď nás po skončení filmu zastavili tri staršie panie, ktoré Lucke najprvpogratulovali a veľmi uplakané jej hovorili: vieš Lucka, my sme boli tie,čo sa už do toho vlaku nedostali. To boli asi jedny z mála tých, čo toprežili. Pre takýchto ľudí to muselo byť hrozné. A ešte teraz nám pánrežisér hovoril, že v Prahe sa film stále premieta a je vždy plnéhľadisko. Ľudia v Čechách to prijali trošku ináč ako tu u nás.Dokonca tam vraj po predstavení všetci spontánne vstávajú a tlieskajú.Ľudia tento film vnímajú veľmi citlivo. Je to jednoducho niečo iné, na čo smezvyknutí.
Dotkol sa Vásnejako Luckin úspech?
Mama+otec: My sme ani nikomu akosi nehovorili, že Lucka hrá vo filme. Keďže odpiatich rokov občas vystupovala, neprítomnosť v škole jej tolerovalia neprekvapovalo ich to. Brali sme to jednoducho tak, ako to prišlo.Nerozprávali sme o tom veľa, takže ľudia, ani učitelia nevedelio tom, čo Lucka robí. Samozrejme, že učivo si musela dobrať, pani učiteľkabola k nej veľmi dobrá.
Lucka, páčilo bysa ti žiť v tej dobe, v ktorej sa odohrával film?
Som spokojná teraz. Dalo by sa žiť dobre ajv tej dobe, ale mne sa páči teraz. A vtedy neboli modernépesničky.../smiech/
Ako sa terazspätne pozeráte na to, čo ste s Luckou prežili?
Mama: Bola to určite veľká skúsenosť pre Lucku, ktorá sa nepodarí tak ľahkokaždému. Zistila som, že sa nedá poznať dieťa dokonale. Aj keď ho vychovávam,nezistím, v plnej miere, čo je v ňom ukryté. Dieťa je pred rodičmitrošku stiesnené. Preto som sa bála, či Lucka zvládne všetko to, čo budú od nejočakávať, ale pán režisér bol spokojný a my samozrejme tiež. Pre nás je touž aj trošku zavŕšenie našej a Luckinej námahy po tom, ako už od piatichrokov, kedy začala chodiť na balet, si musíme čas zariaďovať podľa danejsituácie. Dali sme jej možnosť výberu a priestor pre realizáciu, ktorú onazužitkováva. Lucku, či už nácviky, alebo predstavenia, vedúk sebadisciplíne a to je dôležité. Je to niečo, čím sa dieťa učí,dospieva a núti sa k zodpovednosti za seba. Toto je ten veľký vklada to je najhlavnejšie.
