Asi pre každého, je to ten ošúchaný výraz: Máj, mesiac lásky.
Mesiac máj, je nádherný práve tým, že všetko sa začína prebúdzať, stromy sanalievajú v pukoch, začínajú kvitnúť, i všetky možné kvety vystrkujúsvoje hlávky k slnku. Áno, mesiac máj má samé pozitíva a krásy.
Nechcem nikomu kaziť náladu a radosť z týchto asociácií. Pre mňatotiž máj prináša i iné.
Mám spojené hneď s prvým dňom mája udalosť, ktorá urobila môj životiným.
Prvý máj v dobe komunizmu, tribúnya námestia plné jasajúcich manifestantov. Bohu žiaľ, na mítingu museli byťprítomní i tí, ktorí by boli v tej chvíli prospešnejší inde.
Môj otec mal nehodu pri zvážaní dreva.Fraktúra stehennej kosti, zlomených niekoľko rebier, ale vnútorné zraneniažiadne. Po dlhej chvíli prichádza sanitka, nie k zranenému, k otcovipribehli dvaja zriadenci a naložili ho na nosidlá a niesli asi 700metrov ku sanitke! V nemocnici, pretože bol 1. máj, mal službu jedenjediný lekár! Ten najmladší a najneskúsenejší. Otcovi dali nohu do sadrya uložili na nemocničné lôžko. Prípad skončený, žiaden veľký prípad.Fraktúra stehennej kosti, zlomené rebrá..., nič zvláštne. Muselo byť jasné, žeje nutné nasadiť lieky na riedenie krvi. Nestalo sa! Otec dostal tukovúembóliu. Keď videli, že jeho stav sa rapídne horší, a upadol dobezvedomia, rozhodli sa, previezť ho do lepšej okresnej nemocnice. Otec priprevoze zomrel... O mesiac by sa bol dožil 44 rokov...
Hlavou mi po rokoch lieta množstvo myšlienok, meno lekára, ktorý myslím si,otcovi neposkytol primeranú starostlivosť /v srdci som mu dávno odpustil/,všetky to čo bolo potom...
Dnes je i deň, kedy prešiel do novej kvality života Dežo Ursiny.Pred chvíľou som ho počúval, zostal prítomný nielen na zvukovom nosiči, ale takako môj otec i on ostáva v mojom srdci navždy.
Zajtra budem na Vás spomínať pri oltári Pána.
