Nedalo sa dnes nenatrafiť na zaujímavý článok od menovca Gaba Šípoša, na osobu a hlavne vnímanie, následne i podanie v podobe vyjadrení, či článkov Štefana Hríba. Čítali sme to asi všetci. S Gabom sa musí súhlasiť! .týždeň odoberám tu v Čechách druhý rok. Skoro vždy ho hltám. Prichádza mi tak ako dnes, teda vo štvrtok. Teším sa naň. Asi tak, ako mnohí z vás, hltám najprv Štefanov editorial. Hneď po ňom, prichádzajú: "Mišove uši" a jeho aktuálne postrehy. Musím sa priznať, že číslo .41 ma potešilo a zároveň zaujalo, asi ako už dávno žiadne iné. Bolo to už pri očnom prebehnutí obsahu: uvidel som tam fotku Deža... a spozornel i očakávajúc sa rozochvel... Kušnierikov článok bol veľmi jednoduchý - týkajúci sa Deža - ale to prekvapenie a posledný Dežov dar, srdce nenechal v izolujúcej prázdnej a jednoduchej ozvene. V pondelok, pri telefonáte s mamou, mi mama prezradila, že v schránke našla pozvánku pre mňa na stretnutie po 15 -tich rokoch od strednej školy. Je jasné, že kroky povediem i do Trenčína, a posledný Dežov dar spočinie v mojom slastnom pocite, krátko po ceste k autu námestím, aby potom hltajúc každú vetu a slovo, vnikal do duše, kde má to výsostné miesto Dežo už dávno. Ešte predtým, si znovu zopakujem v aute jeho tvorbu po ceste domov. /a nielen tento album!/ I keď to bude už nespočítateľne krát, rovnako, ako povedal Marcel Daniš: Dežo sa nedá opočúvať... I keď prvoplánove som týchto pár viet adresoval na pravdepodobne maličkú chybu .týždňa, dostal som sa k tomu, čo ležalo v srdci už predtým. Dnes je to 21 dní od Dežových narodenín. Preto je to spomienkou, bez pátosu a sentimentu. Sorry, ale život je už taký, ideš k jedému, a narazíš na iné...
