Dědictví otců, zachovej nám Pane...

Tak ako každý rok, na oboch stranách rozdelenej rieky Moravy, sa stretla societa, ktorá chce a hlavne túži niečo proklamovať. Nie je problém. Len je to stále akosi zhora a odtiaľ sme si to už vďaka Bohu, dávno zvykli prijímať s dešpektom. O5 sme si potvrdili, že sme národom, ktorý sa k niečomu musí prihlásiť. Cyrilometodská tradícia sa nám ponúka úplne jasne. Prečo nie! Pán prezident má príležitosť zviditeľniť sa, prispieť k svojmu nulovému kontu pár bodmi, pán premiér musí študovať, kto to vlastne tí dvaja pred ním boli, čo tu po sebe zanechali... ale nechajme bokom túto frašku na Devíne i spolu s pánom kardinálom...
V starodávnej a staroslávnej Nitre, moravskom Velehrade, sa rok po roku deje niečo podobné. Davy a davy, masy a masy pospolitej veriacej entity... a plejáda hierarchie...
Znovu si pohladkáme svoje katolícke ego pri pohľade na „rozvášnené" davy. Znovu si povieme aké je dôležité veriť! To nepochybne! To nezľahčujem! A neapelujem ani na stádovitosť ani na poslušnosť stáda. Tí ľudia prišli dobrovoľne, nenútene. Nikto ich neposadil do autobusov, nikto im nezaplatil, prišli dobrovoľne. To si cením! /Nie sme na pasienkoch!/
Len po tom všetkom pozlátku, ktoré nám ponúknu média, samozrejme sprostredkovane prenesúc to, čo musia vnímať na pódiu momentálnej existencie, sa znovu vraciam do frašky divadiel a dosiek, ktoré žiaľ neznamenajú svet.
Nikde, alebo iba málokedy sa objaví v médiách správa o tom, čo sa udialo bez toho, aby sa to verejne predstavilo. A predsa to mohlo a často krát malo väčšiu váhu než spomenuté slávnosti.
Znovu si budeme a sme si proklamovali, čo je naša viera, ktorú nám priniesli tí dvaja bratia. Znovu sme počuli pár slov o morálke, ktorá nepozná a nepripustí mnohé... z úst tých, ktorí sami nemali problém stretnúť sa s tými, ktorým táto morálka a toto posolstvo už pár desaťročí nemá čo povedať a práve onen posledný rok nič nepovedal!
Je zas a zas smutné vnímať garnitúru slovenských biskupov, ktorí nemajú čo ponúknuť nielen svojim ovečkám, ale i celej spoločnosti.
Jeden jediný biskup dokázal vzdorovať mečiarizmu, dnes ale nedokáže nielen on, ale nikto z ich radu vzdorovať tomu podobnému!
Včerajší evanjeliový úryvok je jednoznačný. Ježiš posiela svojich učeníkoch, ktorí absorbovali jeho slová, skutky, všetko počínanie do sveta, aby v jeho mene boli tými, ktorí budú prinášať svetu a všetkým ľuďom to, čo im on ponúkol: že Boh má zaľúbenie v človeku, že mu ponúka svoju spásu vo viere v jeho Syna Ježiša a v Jeho mene budú mať všetko.
Na spomenutých pútnych akciách sme si potvrdili, že sme katolíci, že veríme v Ježiša. Ale kde je naša viera v normálnom živote, kde sú naše skutky slová, činy, ktorými by bola potvrdená naša dostupnosť a vzťah s Kristom. V kostoloch sedíme ako myšky, ktoré nehryzú. So zbožným výrazom, ktorý pán farár chce vidieť. Hltáme jeho slová, ktoré sú tak často nezmyselné a hlúpe, ale povedal ich on...
A potom vychádzame do prostredia normálneho života a nič na nás, nič nie je zjavné a viditeľné.
Gándhí povedal pravdivú vetu: Milujem kresťanstvo, ale neznášam kresťanov!
Pochopil a vyznal.
Buďme tými, ktorí už raz navždy pochopia, že viera nepotrebuje každoročné potvrdenia na pútnych miestach, papieri, či v médiách... Ale naša viera sa má prejaviť v každom momente, okamihu nášho života a vôbec nepotrebuje, aby bola potvrdzovaná nejakými vonkajšími vplyvmi.
V našich domácnostiach predsa nemáme biskupa oblečeného do smiešnych hábov, ani kňaza, ktorý sa hrá na čosi a niekoho, ale máme predsa pred sebou jediný jasný, nepokrivený a žiariaci obraz Toho jediného, ktorý sa nám dáva...