Na jeseň ho bolo vidno, ako chodí s kárkou, na ktorej má prirobené„bočnice“, aby sa mu do nej vošlo viac pohrabaného lístia, ktoré hrabe okolokostola a tam, kde ho o to požiadajú. V zime zasa, aby si troškuprilepšil ku dôchodku, chodil odhadzovať sneh spred domov. Občas je možnéstretnúť ho na takom starom bicykli, rok výroby, predpokladám tak 1946. Alekecal by som, kúpil si v bazáre skladačku oranžovej farby, žiari z veľkejdiaľky. So sebou vždy nosí dva zámky, pre istotu. Inak je i zdatnýpyroman. Ak mu oheň nechce horieť, má zaručené pomôcky a urýchľovačehorenia. Najlepší je vraj použitý olej. Doma si „vysmažený“ olej odlieva dokanistra, aby ho mohol v potrebnej chvíli použiť.
Na veľkonočných obradoch vigílie Bielej soboty ma úžasne rozosmial. Odveľkonočnej sviece-paškála, sa zapaľovali sviece pri obnove krstných sľubov. Onale nečakal, vytiahol z kapsy sirky a v kľude si svoju sviečkuzapálil sám. Prosto, nemá nikdy problém. Keď sa ho spýtam, jak jde život,s kľudom v hlase odpovie: „ááá, zdá se mi, že po
Svojský pán, vždy si vravím. Má svoj svet, má svoj život, ktorý mu niknezmení, ale mne sa zdalo, že jeho svet je dosť malý... a navonok vyzerá akokeby nevedel narátať do päť... Akosi takto som ho vnímal dosť dlho. Jednoduchýchlap s hlavou tvrdou ako patník. Jeho názor a jeho videnie sveta,však muselo byť vždy akceptované. A tak som ho i bral, nazval by somto s „rezervou“. Julka Hubeňáková by ho možno nazvala: Týpkom.
Stalo sa však niečo, čím ma poriadne prekvapil, pravdu povediac milo apríjemne „dorazil“. V rozhovore so šéfom sme sa dostali akosi k nemu.Šéf mi vravel: „Skús sa ho spýtať na druhú svetovú vojnu“.
Tak som sa spýtal... a ostal stáť s otvorenou hubou... Evidentneto bolo brnknutie na jeho strunu. Oči sa rozžiarili, nadýchol saa začal... Vedel presné dátumy vojenských operácii, vylodení, menáveliteľov, nemeckých, ruských, spojeneckých. Bol vo svojom živle. Chvíľupredtým, mi bratránek požičal komplet „Band of brothers“, spomenul som mu zopárnázvov... opäť exceloval, chrlil mená, miesta... Napadol ma generál Rommel,nezaváhal: „to víte Rommel“...
A mne neostalo nič iné, ako si urobiť, alebo skôr prerobiť svoj obraz a pohľad na tohto pána s veľkým "P".
