Nádej sa včaszdvíha zo všetkých miest,
ktoré súpodrobené smrti-
nádej je jejprotiváhou,
v nej znovaodhaľuje svoj život svet, ktorý umiera.
Chodciv krátkych blúzach s vlasmi až na ramená
pretínajú nauliciach ostrím svojich krokov
priestor veľkéhotajomstva,
čo sa rozpínav každom z nich medzi vlastnou smrťou a nádejou:
Priestor rastúcido výšky, ako balvan slnečnej škvrny
odvalený odvstupu do hrobu.
V tompriestore, v tom najúplnejšom rozmere sveta
SI,
a preto mámzmysel i ja a moje klesanie do hrobu
a prechod kusmrti-
lebo rozpad,ktorý ma mení na prach neopakovateľných atómov,
je súčasťouTvojej Paschy.
Putujem teda poúzkom chodníčku tejto zeme,
stredomodchádzajú vozy, odtŕhajú sa vesmírne rakety...
V tomvšetkom je odstredivý pohyb
/človek... zlomoksveta uvedený do pohybu inak.../
Tento pohybnepreniká k jadru nesmrteľnosti,
neoslobodzuje odsmrti-
/človek... zlomoksveta inak uvedený do pohybu.../
Putujem teda poúzkom chodníčku tejto zeme
a neodvraciampozornosť od Tvojej Tváre,
ktorú mi svetneodhaľuje.
Smrť je všakskúsenosťou konca
a máv sebe niečo z úplnej skazy-
nádejou odtŕhamsvoje „ja“, musím ho odtrhnúť,
aby som sa ocitolnad skazou...
A oni zovšetkých strán volajú a budú volať:
„Pavol, šalieš!“
A ja zápasímso sebou samým
a s toľkýmiľuďmi zápasím o svoju nádej-
moju nádej vo mnenepotvrdzuje
žiadne ložisko,len moje pamäti,
nádejv zrkadle, pomíňanie nereprodukuje nič,
jedine Tvojpaschálny Prechod
spojenýs najhlbším zápisom môjho bytia.
A tak som doTeba vpísaný nádejou,
mimo Tebaexistovať nemôžem-
a pokiaľsvoje vlastné „ja“ staviam nad smrť
a vytrhávamz pôdy skazu,
tak iba preto,
že je vpísané doTeba
ako v Telo,
čo uplatňujesvoju moc nad každým ľudským telom,
aby znovavystavalo moje „ja“ na základoch mojej smrti
v obrysochtak odlišných, a predsa najvernejších,
v nich satelo mojej duše a duša tela znovu spoja,
aby svoje bytie –až doteraz opreté o zem – definitívne opreli o Slovo
a zabudli navšetku bolesť, ako srdce v poryve náhlej víchrice,
ktorú nezodvihnežiadny človek na zemi-
a lesypraskajú v korunách, nebo nízko pri koreňoch.
Tá Víchricaspôsobená Tvojou rukou sa stane Mlčaním.
Atómyniekdajšieho človeka spájajú prastarú pôdu sveta,
ktorého sadotýkam svojou smrťou
a nakoniecpreštepujem do seba,
aby sa všetkystali Tvojou Paschou–čiže PRECHODOM.
