Príbeh o Stromčeku

V tej krajine,ako všade inde na svete, žili ľudia. Každý so svojim osudom prežíval svojživot. Tak ako na svet prichádzajú deti, tak isto večer, čo večer na nebivychádzajú hviezdy i mesiac, aby osvetľoval noc, tak obyčajne a predsa možno ajpre niekoho zázračne, na jednom úbočí, či stráni, vyrástol maličký strom, vlastne stromček.
Sprvu nevnímal okolitý svet, bol maličký, nevidel predseba a čupel vo vysokej tráve pokojný, lebo ešte nepoznal nástrahy života,netušil nič o ostrí sekery, či píly, nepoznal zraniteľnú ruku človeka, ktorý vosvojej zlobe a namyslenosti, pre nič za nič, dokáže lámať konáre a ničiť všetkoživé.
Tento stromček, deň za dňom prežíval radosť apokoj. Slnko svietilo pre všetkých rovnako, tak i pre neho, aj keď sa čupilnízko od ostatných. Čas plynul vo svojej nezadržateľnosti, ako mraky na oblohehnané silným vetrom, ako voda tečúca na jar z bystrín svojou mohutnosťou. Tak isto rástol stromček k nebu,k jeho belasým výškam. Už i on sa dokázal rozhliadať vôkol seba. Učil sapomaly spoznávať všetko, čo sa ho podvedome dotýkalo. Všetky stromy, ktorérástli okolo neho, každú trávu, aj keď v páľave slnka často schla, kríky,zvieratá, včely, muchy, vlastne všetko, čo sa okolo neho za celý deň mihlo.
Vedel už postupnerozoznávať, že nie všetky muchy sú príjemné, spoznával vôňu kvietkov, ktoréjeden deň nádherne voňali a za pár dní zostala z nich len obyčajná stonka,či byľ podobná tráve. Vnímal pre nehoešte možno trochu nepochopiteľné podoby, počas celého roka. Nevnímal to iba nasebe, na sebe dá sa poznať mnohé a dôležité, ale on poznával na druhých, ženajprv sa na konárikoch mihnú malé púčiky, ktoré postupne ožívajú, ažz nich vypučí nádherný kvietok, do ktorého skrýše zlietajú sa pracovitévčely, ale onedlho aj tieto nádherné a voňavé kvietky opadnú, aby mohliuvolniť miesto plodom, každý vo svojej rôznosti, tvare a kráse.
To bolo narazprekvapení pre stromček. On nebol samotár a pozorovateľ, o chvíľu,ako sa svojou výškou týčil nad kríky, nebolo tvora, ktorý by si ho nevšimol.Každý mu bol naklonený, každý ho mal rád. On cítil, že je obľúbený, ale nenechal sa premôcť pýchou, veď vedel, že jerovnaký, ako všetky iné stromy a oni poslušne rastú a snažia sa byť užitočné.
Atak čas plynul stále ďalej. Ročné obdobia sa striedali, nielen tie, ale i osudysa napĺňali i stromček, aj keď už bolväčším stromom, bol nútený prežívaťrôzne tragédie tých najbližších, ktorí rástli a žili vedľa neho a spolus ním. Cítil svoju bezmocnosť a zraniteľnosť, akoby nezmyselnúobmedzenosť. Často sa búril vo svojom vnútri, no nenachádzal odpoveď. Eštenebol dospelý, aby bol schopný pochopiť a nepýtať sa prečo?! Mnohokrát stromček stál so zvesenými vetvami a tí, čo ho stretali, či rástli vedľa neho, nechápavo krútili hlavami, čo sa sním deje. I keď nie všetci, dôverovali mu a dúfali, že jeho situácia sa zmení a zlepší a on bude opäť šťastný.