Príbeh o Stromčeku II.

A tak čas opäťplynul. Stromček vystrel svojeskrehnuté vetvy. Za krátky čas sa z neho stal akoby motýľ vyliahnutýz kukly a i niekoľko iných stromov, ktoré dovtedy nepoznal, spolus ním na chvíľu našlo ten istý smer života, aj keď každý bol vlastne iný, ale tu zaseakoby splývali do jedného veľkého tieňa usmerňovanej rozmanitosti.
Čas míňal svojeošúchané denáre a aj stromy, nielen stromčekmuseli niekedy aj neradostne a musíme priznať, že aj nezmyselne, nastaviťsvoje konáre, aby boli trošku skrátené. Mnohé zárezy neboli správne, urobilijazvy a viac škody ako osohu. Ale stromček, i keď sa vo vnútri búril, dôveroval. Snažil sa dôverovať, že je tosprávne, aj keď to mnohokrát veľmi bolelo. Nie neplakal, to nikdy, plakaťuž skoro zabudol. Slzy stratil pri tragédiách tých svojich blízkych, ktoríkedysi rástli vedľa neho. Nevzdával sa, snažil sa zušlachťovať hlavne sám,keď videl okolo seba, že tí, ktorí sa mali o neho starať, žijú len sami preseba, vo svojej vodcovskej sleposti a namyslenosti, ale jednako im neuniklo to,čím sa stromček stáva aj napriek ichabsencii. Je stále viac a viac obľúbený u iných stromov. Tie sa na nehoobracajú v rôznych svojich potrebách a ťažkostiach, aby im poradil, čiskúsil pomôcť. Stromček sa snažil, ajkeď nie všetko dokázal, bol otvorený ku každému, kto ho o čokoľvekpožiadal. Vytvoril priestor pre vstup ostatných a ukázal im slobodu konania,ukázal im v prvom rade svoje vnútro, aby vedeli, že nehrá dvojakú hru apreto ho mali radi.
No už vtedy tí, čosa mali o stromček starať, chodiliokolo neho so zamračeným obočím, nedovoľovali mu to, čo ostatným, kontrolovaliho neustále, nie preto, aby videli či sa mu darí a môže v pokoji rásť, aleiba kvôli tomu, aby mu dokazovali svoju nadradenosť a všemohúcnosť. Začali muvytýkať veci o ktorých ani nemal tušenia, mysliac si, že on je stredobodomvšetkého diania, - ako veľmi sa mýlili - a tak na neho zvaľovali všetkyvzniknuté nedostatky vzniknutej lesnej škôlky, že iba on za ne môže. No stromček, keďže si vo svojom srdci avedomí bol istý, že všetko to sa ho netýka, kľudne stál na svojom miestes čistým svedomím. A ako je to vždy, ticho pred búrkou vrcholilo, až sacelkom prevalilo. A vtedy jeden z tých, čo mali sa o stromček starať, bol to vlastne obyčajný poskok, vraví stromčeku v jedno ráno: „Tu užnebudeš rásť, my ti to nedovoľujeme“! A dodal niekoľko trápnych, akobyvysvetľujúcich viet, či argumentov a odišiel. Stromček sa ani nepohol. Ten, o ktorom nikto nič zlé za celú dobu nepovedal, ten ktorému nikdy nič zlé nevytkli, nesmie viac rásť.