Privretými očami srdca

Na hrane nad prepadliskom dňa, vtáky so šumomkrídel letia ponad strechy pod oblohou – nebom nájdených, nových dní bez smädutrápení, ohnisko s pahrebou už pohasína, stravuje sa ohňom vlastnejexistencie, čo vyhorelo zmenilo sa v dym, spomienkami nepriložíš, tak akodrevom, mólové tóniny v ušiach znejú stále, bezbolestné umieranie sozdravým telom, nútené vibrácie, opravdivé zastavenia, neskončené stanovištianúdznych stanovíšť, svetlo nezhasína a noc sa neprebudí, za kopcomznovuobjavených máp tých krokov usmernených sebou, slnko sa blyštív očiach, ako v temnotách, niekoľko zastavení a zopár krátkychciest, na dlaniach skrvavených z nových strát, tie chvíle prichádzajúmlčky, vždy znenazdania, v samote zaodetých a slobody putách, nezdása prirodzené, nezdá sa neobvyklé zastaviť sa nad priepasťou a necítiťstrach.