Semester a vlastne celý ročník bol za nami. Obaja sme najprv strávili doma u rodičov pár dní. Deň nášho odchodu do pustovne sa rýchlo priblížil. Pamätám si, svoje prvé cestovanie vlakom s označením „IC". Bola to pohodová cesta. Zastavil sa iba, ak si dobre spomínam: v Trenčíne, Žiline a v Poprade. Možno ešte na nejakej zabudnutej stanici. V Poprade sme sa zrazili s Piom, mal kratšiu cestu, pretože cestoval zo Spišskej Novej Vsi. Vyhľadali sme odchod autobusu. Tiež si nepamätám, ako dlho sme cestovali, koľko ľudí bolo v autobuse, ani žiadne iné detaily. Iba to, že spolu s nami cestovala akási rehoľná sestra, ktorej sme sa potom prihovorili. Ani jej meno mi neutkvelo v palici.
Bolo leto, príjemné teplo. Pomaly sme stúpali hore kopcom na lazy nad dedinou. V batohoch sme toho veľa nemali. Žiadne zásoby jedla, každý iba jeden chlieb. Po predchodcoch tam mali byť nejaké nespotrebované džemy. Na lazoch nebolo veľa chalúp. Kúsok od tej našej stála jedna, vonku pes, ktorý nás privítal svojím pozdravom. Nablízku už žiadna. Od chalupy bolo krásne vidieť do dediny i do neďalekého Poľska. Údajne cez kopec za komunizmu prenášali rôzne knihy a zakázané veci. Dnes to bol nevýznamný hraničný prechod, na ktorom ešte nemali ani elektronické rampy, ale tie staré drevené. A vraj ani prístup zamestnancov hraničnej služby sa nezmenil, boli rovnako nepríjemní a prísni. Ale to nám bolo v tej chvíli úplne jedno.
Zasadli sme si vo vnútri za stôl. Predtým si každý z nás, pretože tam boli miestnosti tri, vybral jednu miestnosť. Dohodli sme, že sa budeme stretať iba na modlitbu ranných chvál a vešpier, a večer pri spoločnom zdieľaní, či opätovnom pripomenutí si celého dňa. Medzitým bude každý sám a potichu. Pio sa rozhodol, že bude cez deň jesť iba krajec chleba a vodu. Ja som si ho natieral spomenutým džemom. Atmosféra chalupy, či drevenice bola nádherná. A všade ticho. Každý z nás prežíval čas po svojom. V prvú noc bolo potrebné dospať únavu z cesty a predchádzajúcich dní doma. Prvú noc i tak nikdy dobre nespím, na novom mieste a novej posteli. V tomto prípade to bola posteľ, ktorá bola aspoň raz tak stará ako ja.
Dni plynuli...svojím tempom... a tempom našej túžby po stretnutí s hlasom Toho, pre ktorého sme do pustovne túžili ísť...
Večer sme s Piom kráčali mlčaním do kostola na svätú omšu. A naspäť opäť s Piom a s Ním v srdci a mlčaním...
Blížil sa piatok. Od rána sa mi hlavou hmýrilo množstvo myšlienok, obrazov, ako prežiť, či vykonať si pripomienku Pánovho utrpenia, teda, ako prežiť Krížovú cestu.
Znovu sme kráčali v mlčaní na sv. omšu. Ešte stále, i keď deň už sa nakláňal, som nemal jasno. Nakoniec mi napadlo, že budem rozjímať o Ježišovej ceste s krížom za hradby Jeruzalema po ceste do chalupy, pri návrate. Zdalo sa že to bude tá správna voľba. Vnútro bolo pripravené...
Pár chvíľ cestou cez dedinku a hneď za zákrutou odbočka na lazy. Krížovka v mojej hlave mohla začať. A skutočne i začala, ale úplne inak, ako som si predstavoval...
Na chodníku po ktorom sme kráčali k chalupe, ležal nejaký muž. Vedľa neho na zemi tak ako on, veľké jutové vrece. Sprvu nás pochytila panika, že ten muž odpadol. Realita bola ale prostá: Bol opitý. Snažili sme sa ho postaviť na nohy, bol to nadľudský výkon. Naviac mohol merať skoro dva metre, mnoho mu k nim nechýbalo. A takéhoto obra niesť triezveho by bolo námahou a opitého... Naviac nastala otázka: Kde vlastne býva? Našťastie Pio hneď zareagoval, že ho videl v spomínanej chalupe pod nami. Tak to bolo jasné! Chlapík absolútne neartikuloval. Bol absolútne na mol. Nohy neslúžili, podlamovali sa. Asi na tej lesnej cestičke neležal prvý krát. Chytili sme ho za ruky a vyložili na ramená. Bol ťažký ako svet! Chvíľu sa mu darilo prepletať nohami, ale po pár krokoch ich len ťažko začal vliecť za sebou. A ťahali sme so sebou okrem neho ešte to vrece. Tiež nebolo najľahšie, bola v ňom motorová píla. Po ďalších pár metroch už to nešlo, museli sme odpočívať. Najprv vrece s pílou poponiesť o pár metrov hore a potom k nemu prísť sami. /teda nie celkom/ A samozrejme oddychovať. V ceste domov nám nijak nepomáhal, prosto ani nemohol. Vliekli sme ho ako vrece zemiakov. Habity, ktoré sme mali na sebe museli dolu. Tieklo z nás ako z „koňov". Chlapík stále nebol schopný aspoň pár krokov bez nás. Neviem, ako dlho sme sa takto trepkali hore k chalupe. Myslím, že sa stihlo zotmieť. Ale čakalo nás ešte jedno prekvapko.
Konečne sme vošli do dvora susednej chalupy, zdá sa mi, že ani pes po nás neštekol. Asi bol rád, že vidí konečne pána. I keď v zúboženom stave. Dvere do chalupy neboli zamknuté. Prekvapko sa blížilo. Vo vnútri nás krikom privítala stará žena, oblečená po sedliacky. Hrozný bol i závan, ktorý nás omráčil pri vstupe do vnútra. Lamentujúca ženička bola matka chlapíka, ktorého sme priniesli. No smrad nebolo to jediné: všade špina, ale taká mnohovrstvá, mnohoročná, plno otvorených plechoviek od všeličoho, kompóty nielen na policiach, ale i na stole, a mačky... A práve kompóty to v tej chvíli „schytali". Chlapa sme konečne mohli odložiť, či vlastne položiť do postele a perín, to slovo už tiež nebolo po pohľade na ne dosť príznačné. V poslednom páde do nich, svojou rukou zavadil o kompótové poháre a zopár ich skončilo na zemi. Lamentácie matky neskončili, ale tu už sme pomôcť nemohli.
Tak takto dopadla naša ozajstná krížová cesta v piatok, v Mníšku nad Popradom.
Prepáč Pane, že tak radi kecáme a rozjímame a meditujeme a tak málo konáme a žijeme!
Toto bol zážitok na celý život. Ale tá Tvoja cesta a to utrpenie, ktoré si musel podstúpiť... kiež to raz precítim a pochopím!
Pane, ak sa Ti klaniam zo strachu pred peklom, spáľ ma v pekle. Ak sa Ti klaniam v nádeji na raj, nepusť ma do raja. Ale ak sa Ti klaniam kvôli Tebe, neodopri mi Tvoju večnú krásu. /Rabi´a, islamský mystik a básnik/
