Bolo celko ticho. Také ticho, že bolo počuť, ako sa sviečky začali rozprávať. Prvá vzdychla a povedala: "Volám sa Pokoj. Svietim, ale ľudia nezachovávajú pokoj, nechcú ma." Jej svetlo bolo čoraz slabšie a nakoniec zhaslo. Druhá sviečka sa mihotala a vravela: " Volám sa Viera. Ale som zbytočná. Ľudia nechcú nič počuť o Bohu. Nemá význam, aby som horela." Miestnosťou zavanul prúd vzduchu, a aj druhá svieca zhasla. Tichúčko a smutne sa prihlásila k slovu aj tretia svieca: "Volám sa Láska. Už nemám síl horieť. Ľudia ma odsúvajú nabok. Vidia len seba samých, a nie druhých, ktorých by mali milovať." Aj jej svetlo sa naposledy zamihotalo a zhaslo. Tu vošlo do miestnosti dieťa. Pozrelo sa na sviečky a povedalo: "Nože, vy predsa máte horieť, a nie byť zhasnuté!" A bolo mu do plaču. Vtom sa však ozvala štvrtá svieca. Povedala: "Neboj sa! Dokiaľ horím, môžeme zapáliť aj ostatné sviečky. Volám sa Nádej!" A dieťa si pripálilo zápalku od tej sviečky a znovu prenieslo svetlo na všetky ostatné.
/Mozaika radosti/
