Večerné ráno

Zmes pocitov a chvíľ, slnko zapadá zakrývahory svitom svojho tieňa, vtáci odlietajú kdesi vdiaľ, nekonečno obzoru bránisa tme, prímes dňa do noci hádže zbytky posledné, útržky z uplynutého,blíži sa riava noci prívetivej, blízkosť pripravuje oblohe nočnej, ticho saprebúdza privretými viečkami, chvíle predposledných objatí, prepotrebné pohľadysa blížia, pretnutá polovica nakláňa sa k druhej, čo včera zomrelo dnesopäť ožíva, ako zahodené semienko v jeseň do zeme, budí sa a raší,silou hlávku dvíha ukazuje život, životu v novej dimenzii, paradox, čiprirodzenosť, dilema, povetrie sa farbí zmesami krídel vtákov, čo letiaslobodné ako vždy, z bydiel ustrnutia a mrazu stálosti, mesiac sasmeje, vlastne iba usmieva, pár mrakov sem – tam ho halí, vŕby sklonili konáreprikryli vodu, pohladili prúdy symbolu života, hniezda na stromoch, domovyživých tvorov, ktoré nepoznajú hranice, pretvorené nádeje sveta hynúceho,ostávajú rovnaké, smerujú k ránu, hodiny na veži odbíjajú pravidelne,nezastavia vyčerpaním, sú mocné, čas ich núti neleniť, starnutie prináša všetokčas, bezprizorne čakať sa príliš neoplatí, ako strašiak v maku celý rokstáť, krížom slamy nepreložiť, pozametať hojnosť, cez rozbité okná uvidieťsvitanie.